V prúde neuveriteľne šťastných Okamihov

Nedávno sme na jednodňovom pobyte Awakin v Princetone v New Jersey boli požiadaní, aby sme sa zamysleli nad pojmom hojnosti a nedostatku. A najmä nad tým, akým spôsobom sa tieto pojmy prejavujú v našich životoch. Téma sa niesla celým textom prostredníctvom rôznych čítaní, zdieľaní a opäť počas písomného cvičenia, keď sme boli požiadaní, aby sme premýšľali o dare, ktorý nám bol daný, a o tom, ako tento dar ovplyvnil naše životy. Jedna moja osobná úvaha ma preniesla späť do spomienok asi spred siedmich rokov, do obdobia, keď som prežíval ťažkosti, ktoré chceli prichádzať jedna za druhou.

V tom čase som začala pracovať v meste, ktoré bolo pre mňa nové, a ako pomerne nová zdravotná sestra pracujúca na nočnú smenu som kvôli trojhodinovému dochádzaniu denne strácala veľa spánku. Do mesiaca od nástupu do tejto novej práce som stratila svojho prvého pacienta a potom som stratila vzťah s milovanou osobou, ktorá odišla bojovať do Afganistanu. Následne som schudla 4,5 kg (pri už aj tak štíhlej postave 175 cm) a stratila som chuť starať sa o seba. Upadla som do depresie a mala som pocit, že tento nový život, ktorý som si pre seba priala, mi vykĺzava z prstov. Bola som prekvapená, že vôbec dokážem v práci fungovať. Prišiel však zlomový bod, keď som dostala dar (dar, ktorý ma dodnes prenasleduje) a spolu s ním aj pocit, ktorý nielen povzniesol ducha, ale aj zmenil život. Z tohto daru nejako vzišla energia opäť sa uzdraviť a s ňou aj motivácia pomáhať v malých veciach každému, s kým som sa stretla. Čo ma zase udržiavalo v prúde šťastných chvíľ.

Dostala som dar od Ali. Moju bielo-oranžovú mačku, ktorá je mojím najväčším darom doteraz. Pred siedmimi rokmi, keď si moji dvaja najlepší priatelia všimli, že moja už aj tak chudá postava sa zmenšuje na život ohrozujúcu váhu, snažili sa ma presvedčiť, aby som sa o seba starala, ale bezvýsledne. Vytrvali však a našli spôsob, ako zmeniť moje správanie, tým, že som sa starala o mačiatko. A pravdupovediac, fungovalo to. Pred ňou som sa nejako dokázala každý deň prinútiť chodiť do práce a starať sa o ostatných, ale nie o seba. Ale keď do môjho života vstúpila Ali, veci sa zmenili. Ak som nejedla, ani ona sa o jedlo nezaujímala, a keď som jedla, chcela jesť tiež. Mýlilo ma to, ale hlavne ma desilo, keď som si všimla, že niekedy nechce jesť. Tak som začala jesť a pozerať sa, ako je vedľa mňa. A naozaj, ako som začala priberať, krátko nato pribrala aj ona. Vtedy mi do života naozaj priniesla veľa radosti (a stále priberá) a necítila som sa osamelá a izolovaná, keď bola nablízku. Toto šťastie, ktoré som si potom uvedomil, začalo prúdiť aj do iných oblastí môjho života.

Keď som sa začal cítiť šťastnejší, opäť som sa rozprával s ľuďmi a stretol som dvoch starších susedov na našom bloku. Najprv som stretol Sunny, ktorá sedávala na chodníku, či už pršalo alebo svietilo slnko, a dávala pozor na každého, kto „nepatril“ do susedstva. A potom Waltera, ktorý uprostred noci sedával na verande a tiež strážil. Pre mňa to bolo úžasné, pretože ani jeden z nich to nemusel robiť, ale cítili, že je ich povinnosťou byť susedskými strážcami.

Často som ich oboch míňala, pretože Sunny mala „dennú smenu“ a Walter „nočnú“. Čoskoro si ma všimli aj oni, chodili dnu a von v nezvyčajných hodinách a vypytovali sa na všetko. Povedala som im, že som zdravotná sestra a pracujem na nočných zmenách. Spriatelili sme sa a často som Sunnymu podávala vodu alebo mu nosila raňajky, keď som ráno prichádzala domov. A raz v noci okolo tretej alebo štvrtej ráno, keď som sa vracala z nadčasov v nemocnici, som si všimla Waltera, ako spí sediac na verande. Zaujalo ma to nielen kvôli hodine, ale aj preto, že táto veranda nemala zábradlie, o ktoré by si Walter mohol oprieť chrbát. Z miesta, kde sedel, bol asi 1,5-1,8 metra vysoký prepad a ja som cítila nutkanie uistiť sa, že nespadne. Prišla som k nemu veľmi pomaly, aby som ho nevyľakala, sadla som si vedľa neho, dala som mu ruku za chrbát a poklepala ho po pleci. „Walter, zobuď sa, prosím,“ spýtala som sa. Zobuď sa a ako sa dalo očakávať, bol taký vyľakaný, že sa začal hojdať dozadu. Moja ruka, stále za ním, ho zachytila ​​a priniesla... ho dopredu. Povedal som mu: „Walter, je pekné, že na nás všetkých stále dávaš pozor, ale kto sa o teba postará, ak takto zadriemeš? Mohol si spadnúť a vážne sa zraniť!“ Usmial sa, pozrel sa na svoje nohy, potom zdvihol bradu, otočil sa ku mne a povedal: „Drahý môj, áno.“ Poďakoval mi, že som sa o neho staral a zobudil ho, a sľúbil, že už takto nebude sedieť na rímse schodov. A našťastie to neurobil.

V nasledujúcich mesiacoch som si začala uvedomovať, že existuje určitý prúd, ktorého som sa zúčastňovala. Ako moje šťastie začalo rásť, rástlo aj šťastie ľudí okolo mňa, alebo to bol možno len môj pocit, ale pochybujem o tom. Bolo veľa spôsobov, akými som spríjemňovala iným ľuďom dni malými náhodnými skutkami láskavosti a naopak. Spoznala som ľudí v mojom meste, pani na pošte, pána v železiarstve, deti v kaviarni, ktoré mimochodom odmietali dovoliť mi zaplatiť za čokoľvek, pretože vedeli, že sa vždy zastavím pred večerom v práci, a samozrejme Sunny a Waltera, ktorí boli teraz radi, že majú zdravotnú sestru, ktorú môžu zavolať, keď ju potrebujú. A ja tiež, pretože som mala svojich susedských „strážnych psov“, ktorí na mňa dohliadali.

S radosťou si spomínam na toto obdobie v mojom živote, keď som okolo seba cítila prúd hojnosti. Pocit vedomia, že keď sa dávate a úprimne sa staráte o druhých, vesmír vám poskytne tú istú lásku, starostlivosť a šťastie tiež. Považujem za dôležité pamätať si na to, najmä keď čelíte ťažkostiam. Slúžiac druhým, nevyhnutne slúžite aj sebe.