[Nižšie Je upravený Prepis prejavu, ktorý

Wesley Auttrey sa chystal ísť rutinným vlakom so svojimi dvoma dcérami. Spolucestujúci – cudzinec – zrazu dostane záchvat a spadne na koľajnice. Wesley si všimne, že prichádza vlak a mužovo chvenie mu nedovolí vyliezť späť hore. Vyskočí teda na koľajnice, prišpendlí ho a ľahne si na neho, keď cez neho prejde vlak metra. Kým si to vlakvedúci uvedomil, všetky bogey okrem dvoch už prešli cez padlého muža a Wesleyho. Klobúk na Wesleyho hlave mal na sebe maz.

Wesleyho inteligencia sa nedá predvídať. Práve na tej železničnej stanici mal so sebou dve dcéry a ešte stále bol ochotný obetovať vlastný život za úplne cudzieho človeka na koľajniciach. Nie je to výsledok niečoho, čo je formulované, ale skôr moment krásy, ktorý sa vynára z komplexného súboru prepojení v jeho vnútornej ekológii. Ako sa naučíme ctiť si tú hlbokú inteligenciu, ktorá je už v každom z nás prirodzená? Ako sa to naučíme spojiť s úžasným výpočtovým výkonom, obrovskými veľkými dátami a sofistikovanými algoritmami, ktoré máme teraz k dispozícii? A čo je najdôležitejšie, ako sa uistiť, že vedieme tento druh lásky? Ako zaistíme, že namiesto snahy ovládnuť prírodu sme skutočne v súlade s jej vznikom?

Myslím, že to je pozvanie -- položiť všetky tieto otázky a vytvoriť nový príbeh.

Nakoniec, ak sa niekedy zasekneme medzi voľbou ABC alebo D, dúfam, že nás naše algoritmy vždy nasmerujú k láske.