Poézia a bolesť Zo Straty a Odchodu

Správy OSN · „Nárek za Sýriou“: poetický plač tínedžerky za jej vlasť

Sýrske holubice mi spievajú nad hlavou
ich volanie plače v mojich očiach.
Snažím sa navrhnúť krajinu
to bude patriť k mojej poézii
a neprekážať mi, keď premýšľam,
kde mi vojaci nechodia po tvári.
Snažím sa navrhnúť krajinu
čo bude pre mňa hodné, ak sa niekedy stanem básnikom
a zohľadni, ak sa rozplačem.
Snažím sa navrhnúť mesto
lásky, mieru, svornosti a cnosti,
bez neporiadku, vojny, trosiek a biedy.

Ó, Sýria, moja láska
Počujem tvoje stonanie
v kriku holubíc.
Počujem tvoj krik.
Opustil som tvoju zem a milosrdnú pôdu
A tvoja vôňa jazmínu
Moje krídlo je zlomené ako tvoje krídlo.

Pochádzam zo Sýrie
Z krajiny, kde ľudia zdvíhajú odhodený kus chleba
Aby po ňom nebolo pošliapané
Z miesta, kde matka učí svojho syna, aby na konci dňa nestúpil na mravca.
Z miesta, kde tínedžer z úcty schováva cigaretu pred svojím starším bratom.
Z miesta, kde staré dámy za úsvitu polievali jazmínové stromy.
Z rannej kávy susedov
Od: po tebe, teta; ako si želáš, ujo; s radosťou, sestra…
Z miesta, ktoré vydržalo, ktoré čakalo, ktoré stále čaká na úľavu.

Sýria.
Nebudem písať poéziu pre nikoho iného.

Môže ma niekto naučiť
ako si vytvoriť vlasť?
Srdečná vďaka, ak môžete,
srdečná vďaka,
od vrabcov domácich,
jablone Sýrie,
a s úctou k vám.

***

Báseň Amineh Abou Kerechovej s názvom „Nárek za Sýriou“ získala v roku 2017 britskú cenu Betjeman Poetry Prize a vo februári tohto roku ju prečítala na podujatí OSN zameranom na traumu, ktorej deti čelia v časoch konfliktu.

Teraz žije so svojou rodinou vo Veľkej Británii a pri príležitosti desiateho výročia začiatku vojny v Sýrii hovorila s OSN o tom, ako sa stala poetkou.

„Žil som v Darayya v Sýrii, ale krajinu som opustil koncom roka 2012, keď som mal sedem rokov. Moja rodina sa dva roky sťahovala z miesta na miesto, čo bolo veľmi stresujúce, pretože sme nikdy nevedeli, čo nás bude deň čo deň čakať.“

Presťahovali sme sa do Egypta a ja som chodil do školy, kde bolo v mojej triede 90 žiakov. Nebola to skvelá skúsenosť a veľmi ma to ovplyvnilo, takže som s láskou spomínal na svojich priateľov a starú školu v Sýrii, kde bolo v každej triede len 20 – 30 žiakov.

UNICEF/M. Abdulaziz

Desať rokov vojny v Sýrii zničilo vzdelanie mnohých mladých Sýrčanov

Písanie na prekonanie smútku

Začal som cítiť túžbu a bolesť, pretože som bol ďaleko od svojej krajiny, a tak som začal písať o svojom predchádzajúcom živote a o tom, ako sa môj život teraz zmenil, hoci som sa o to vtedy s nikým nezdelil.

V roku 2016 som prišiel do Spojeného kráľovstva a cítil som sa čoraz ďalej od domova.

Chodil som do školy a naozaj som trpel kvôli jazyku a kultúre, ktoré sú úplne odlišné od toho, čo zažijete v arabských krajinách.

Trvalo mi asi rok, kým som sa naučil angličtinu. V škole sa utečenci ako ja stretávali, aby sme diskutovali o svojich pocitoch, aby sme sa podelili o svoj smútok a vyrovnali sa s ním.

Bolo to v škole, keď som začal písať básne a povedali nám: „Napíšte, čokoľvek si pamätáte, či už je to dobré alebo zlé, jednoducho to zapíšte na papier.“

Naučil som sa, ako premieňať prózu na verše a ako recitovať. Stále som mal problémy s čítaním a slovnou zásobou, tak mi pomáhal otec.

Takmer o rok neskôr som sa prihlásil do súťaže o Betjemanovu cenu za poéziu.

Napísala som o všetkých svojich spomienkach: ako som sa ráno zobudila a videla svoju starú mamu, ako pije kávu pri jazmínovom strome a počúva hudbu libanonskej speváčky Fairuz. Napísala som o tom, ako sme so súrodencami išli do školy so susedmi a ako sme videli chlapca, ktorý fajčil a potom schovával cigaretu pred svojím starším bratom.

Nechcel som, aby bola Sýria známa len svojou vojnou. Chcel som sprostredkovať farby, vône a charakter mojej krajiny a naše zvyky. Toto všetko mi utkvelo v pamäti a uvedomil som si, ako náhle sa môj život obrátil hore nohami a naruby odkedy som odišiel zo Sýrie.

Moje posolstvo je jednoduché; chcem, aby v mojej krajine vládla láska a mier a aby bola bez vojny.

© UNICEF/Özgür Ölçer

Utečenci a migranti na hraničnom priechode Pazarkule neďaleko Edirne v Turecku v nádeji, že prejdú do Grécka (súbor)

Cena za poéziu pre všetky sýrske deti

Pocit, keď som vyhral súťaž v poézii, bol neopísateľný, ale necítil som, že to bol len môj úspech. Vyjadril som pocity všetkých sýrskych detí. Je to zdroj hrdosti pre mňa aj pre Sýriu.

Momentálne študujem biológiu, psychológiu a umenie a chcem si splniť svoj detský sen stať sa zubárom.

Už sa ničoho nebojím ani necítim úzkosť, ale pamätám si bolesť z týchto spomienok. Chcel by som deťom všeobecne a najmä sýrskym deťom, ktoré sú stále v táboroch, povedať, že ak môžu, mali by vyjadriť svoje hlasy písomne, pretože pero je ich jedinou zbraňou.“