Svet túži Po ďalších básnikoch všedných dní

Pri pohľade na svet mi puká srdce v priestoroch, kde ticho príliš oťaželo. Zotrváva v prestávkach medzi cudzincami, ktorí sa už nevidia, v komunitách, ktoré kedysi prosperovali zo spojenia, ale teraz sú rozbité. Mosty, ktoré sme prestali stavať, empatia, ktorú sme vymenili za efektivitu, tieto absencie nás všetkých ťažia. Vidím to v otupených očiach detí, ktorých kedysi jasné sny teraz zápasia so svetom merajúcim hodnotu v číslach a úlohách, pričom zabúdajú na mágiu, ktorá ich najprv naučila čudovať sa.

Je to bolesť osamelosti, ktorá pretrváva aj v tých najväčších davoch, nesúlad medziľudského spojenia strateného neúprosným tempom. Je to chladná účinnosť systémov, ktoré brúsia proti krehkej kráse života a vyrovnávajú jeho zložitosť do sterilných transakcií. Niekedy rozmýšľam, či sme nezabudli počúvať – jeden druhého, zem, stromy a vietor, ktoré si kedysi šepkali pravdy, ktoré sme inštinktívne poznali naspamäť.

A predsa nádej stúpa, ticho a vytrvalo ako príliv. Odvíja sa v najjednoduchších skutkoch – úsmev zdieľaný s cudzincom, láskavo natiahnutá ruka. Žije v odvahe tých, ktorí sa pozastavia, ktorí sa rozhodnú počúvať nielen svoj vnútorný hlas, ale aj nevyslovené potreby iných. Neúnavný dosah oceánu na breh mi pripomína: vytrvalosť je jeho vlastnou poéziou, prísľubom, že zmena je vždy možná. Vidím nádej v semenách zasadených do nepravdepodobnej pôdy, v skutkoch oddanosti, ktoré premieňajú zúfalstvo na niečo posvätné. Je to v odolnosti ľudského ducha, ktorý znovu a znovu stúpa a odvažuje sa veriť v lepší svet. Predovšetkým vidím nádej v rastúcom uvedomení si, že láska – nežná, stála a neospravedlňujúco mocná – môže ešte zmeniť systémy a príbehy, ktoré za sebou zanechávame.

Pre mňa cesta k hlbším pravdám nebola jediným momentom jasnosti, ale tichým, opakujúcim sa štuchnutím. Bol to vzor votkaný do látky môjho života – pocit, že rytmus sveta je trochu nekonvenčný, chýbajúci tón v symfónii existencie. Tieto chvíle často prichádzali nežiadane, v tichu medzi slovami, v otázkach, ktoré pretrvávali dlho po skončení rozhovorov. Spomínam si, ako som stál pod rozľahlou nočnou oblohou a nečudoval sa hviezdam, ale tichu, ktoré ich držalo. To ticho bolo živé a pozývalo ma klásť otázky, na ktoré som ešte nemal slová.

Prečo sme tu?

Čo to znamená skutočne žiť?

Ako prenesieme posvätné do bežného?

Nebolo to veľké zjavenie, ktoré otvorilo dvere, ale jemné odhalenie. Pravdy sveta mi neboli odovzdané celé; odhalili sa v útržkoch – prostredníctvom skúseností, ľudí a tichého ťahu niečoho väčšieho. Toto hľadanie zmyslu nie je o hľadaní odpovedí, ale o učení sa sedieť s otázkami a nechať sa nimi viesť ako súhvezdia v zamračenej noci.

Otázka, ktorú mám teraz blízko, je táto: Ako môžem slúžiť prostredníctvom svojej bytosti? Nie je to o veľkých gestách alebo výnimočných činoch, ale o tichej sile prítomnosti. Zistil som, že služba je rovnako o tom, ako sa objavujeme vo svete, ako aj o tom, čo robíme. Je to v spôsobe, akým pozdravíme cudzinca, poskytneme priestor pre niečí príbeh alebo vnesieme vďačnosť do všednosti.

Ako básnik v srdci často rozmýšľam, či by sa moje slová, môj spôsob videnia, mohli vpliesť do každodenných chvíľ. Čo keby poézia nežila len vo veršoch, ale v rozhovoroch, gestách a najmenších interakciách? Mohol by som svojou prítomnosťou vniesť do všednosti nádych úžasu, iskru, vďaka ktorej bude život o niečo živší?

A tak držím túto otázku ako lampáš a nechávam ju osvetliť moju cestu: Ako môžem priniesť poéziu života do všednosti, nie preto, aby som jej unikol, ale aby som ju oživil? Ako môžem slúžiť nie tým, že sa budem snažiť zmeniť svet, ale byť prítomnosťou, ktorá pozýva svet, aby sa cítil trochu celistvejší?

Slúžiť znamená prikláňať sa k svetu
ako to je,
nie s odpoveďami,
ale s otvorenosťou
ktorý pozýva ostatných, aby zmäkli,
dôverovať tichej symfónii
byť spolu nažive.

Toto je práca -
nechať malé vlnky svojho bytia
dotknúť sa ich rozľahlosti,
a zistíte, že stačilo.