Šťastie: Správne Stanovenie priorít

Prebieha zásadný posun v tom, ako premýšľame o pokrok. Rastúci počet ekonómov, politických lídrov a odborných komentátorov požaduje lepšie meradlá toho, ako sa spoločnosti darí; merania, ktoré sledujú nielen našu ekonomickú životnú úroveň, ale aj celkovú kvalitu nášho života. Tento posun tiež odráža to, ako sa cítime mnohí z nás: že moderná spotrebiteľská ekonomika nedokázala priniesť spravodlivé výsledky a naplňujúci život.

V posledných desaťročiach sa naše životy čoraz viac orientujú na služby ekonomike, a nie naopak. Hospodársky rast je však v skutočnosti len prostriedkom na dosiahnutie cieľa; záleží len na tom, či prispieva k sociálnemu pokroku a ľudskému blahobytu. Tragédiou je, že desaťročia rastu a materiálneho pokroku nepriniesli merateľné zvýšenie spokojnosti so životom.

Keď premiér David Cameron oznámil, že žiada Úrad pre národnú štatistiku (ONS) o začatie merania národného blahobytu Spojeného kráľovstva, médiá to privítali s posmechom a prevracaním očami. Kritici naznačili, že ide o cynický pokus odviesť našu pozornosť od našich ekonomických problémov alebo jednoducho o plytvanie peniazmi v čase, keď sú dôležitejšie veci, o ktoré sa treba starať.

Tieto obavy sú pochopiteľné, ale neopodstatnené. Je samozrejme ťažké dôverovať vláde, ktorá tvrdí, že sa zaväzuje k blahobytu a zároveň znižuje financovanie verejných služieb, ktoré k nemu prispievajú. Ale vidieť to len cez politickú optiku by znamenalo minúť pointu. Zameranie sa na blahobyt nie je rozptyľovanie, ide o zistenie, čo skutočne zlepší životy ľudí, a potom o konanie v súlade s tým, čo je určite to, o čo by mala byť dobrá vláda, nie?

Spojené kráľovstvo po prvýkrát oficiálne meria a oceňuje subjektívne pocity ľudí o ich životoch. Nie je to nejaká orwellovská nočná mora, kde sme nútení byť spokojní so svojím údelom; v skutočnosti je to presne naopak. Je to príležitosť pre vládu, aby si vypočula, ako sa cítime, a zistila, čo si najviac ceníme. Postupom času by to mohlo viesť k väčšiemu zameraniu sa na iniciatívy, ktoré sú dobré pre blaho ľudí, a k uznaniu, že tieto nie sú vždy to isté, čo je dobré pre rast ekonomiky.

Čo sme sa teda dozvedeli z prvej publikácie údajov ONS o blahobyte v decembri 2011? Napriek všetkej ekonomickej pochmúrnosti sa zdá, že viac ako tri štvrtiny ľudí ohodnotili svoju celkovú spokojnosť so životom na sedem alebo viac z desiatich.

Krajiny ako Dánsko a Kanada však dosahujú konzistentne viac ako osem z desiatich priemerných hodnotení spokojnosti so životom, takže by sme sa mohli zlepšiť. Ešte znepokojujúcejšie je, že 8 % ľudí ohodnotilo svoju spokojnosť so životom ako menej ako 5 z 10. Ide o veľmi nízke skóre spokojnosti so životom, podobné priemerným hodnoteniam v krajinách ako Bangladéš a Kambodža.

Najznepokojujúcejšie zo všetkého je, že 27 % populácie zaznamenalo vysokú mieru úzkosti. Časť z toho môže súvisieť s ekonomickou klímou, ale veľká časť z toho nepochybne odráža obrovský tlak, ktorému sú ľudia vystavení v našej čoraz viac konkurenčnejšej spoločnosti. Mnohí, ktorí sa navonok, materiálne, zdajú byť úspešní, v skutočnosti trpia vážnou emocionálnou a psychologickou traumou.

Pochopenie týchto zistení a ich príčin by malo byť pre tvorcov politík najvyššou prioritou. Dôkazy naznačujú, že zameranie sa na blahobyt by mohlo viesť k väčšiemu dôrazu na podporu dobrého duševného zdravia; uprednostňovaniu ekonomickej stability pred hospodárskym rastom; výučbe životných zručností v školách; a podpore rodín v núdzi – najmä malých detí v ich formatívnom veku. Napríklad na miestnej úrovni by rada, ktorá zvažuje zatvorenie knižnice alebo ihriska, aby uvoľnila miesto pre nový komerčný projekt, mohla konať inak.

Ale možno najdôležitejšie je, že prehodnotenie toho, čo uprednostňujeme, má dôsledky aj pre každého z nás ako jednotlivcov. Sebecké hodnoty, ktoré sprevádzali naše úsilie o hospodársky rast, povzbudili príliš mnohých z nás k tomu, aby sme uprednostnili svoj finančný úspech pred starosťami o blahobyt našich rodín, našich komunít a dokonca aj nás samých.

Aj my môžeme mať úžitok zo zmeny priorít a uvedomenia si, že skutočné šťastie nespočíva ani tak v tom, čo si zarobíme alebo vlastníme, a viac v našich vzťahoch a duševnom stave; rovnako je to o tom, čím môžeme prispieť, ako aj o tom, čo môžeme získať pre seba. Šťastnejšia spoločnosť začína u každého z nás.

Dosiahnutie spoločnosti, v ktorej čo najviac ľudí prosperuje a čo menej ľudí je nešťastných, si vyžaduje zmenu politiky aj spoločnosti. Ak majú byť politici kritizovaní, malo by to byť za to, že nezlepšujú blahobyt ľudí, nie za to, že ho chcú merať. Uvedomme si však aj to, že všetci môžeme prispieť svojou troškou k vytvoreniu šťastnejšej spoločnosti.