Maľovanie S Mamou

Aká úžasná návšteva môjho obľúbeného kamaráta zo štúdia v Thajsku…

Počas posledných dvoch mesiacov bolo pre mňa potešením byť s rodičmi v Bangkoku. Počas nášho vzácneho spoločného času si veľmi pripomínam môj rodinný rodokmeň, čo sa nám odovzdáva a čo cez nás žije.

Moja mama ma ako prvá naučila hľadať a vytvárať krásu v každodennom živote. Neustále ma upozorňovala na najmenšie detaily a vždy ma nasmerovala smerom k zdokonaľovaniu. Samozrejme, ako divoký kocúrik dieťaťa a ešte vzdorovitejší tínedžer mi to všetko pripadalo príliš otravné. Nemohla som sa obťažovať s tým, že som taká vyberavá, čo sa týka vzhľadu alebo toho, ako bolo jedlo vždy obložené a atraktívne, alebo ako sa obliekať alebo česať vlasy spôsobom, ktorý prejaví starostlivosť o seba a rešpekt, spôsoby alebo pozornosť. Moja mama vždy našla spôsob, ako pozdvihnúť všetko, čo robila. Jedlo sa nikdy nejedlo z obalov alebo jednorazových nádob. Moja matka dokázala doslova povýšiť arašidové maslo na toastovom sendviči na umeleckú formu. Dokonca aj keď moji rodičia začínali v USA a nemali veľa finančných prostriedkov, dokázala nájsť spôsob, ako skrášliť čokoľvek a všetko tak, aby sa jej nikdy nič nezdalo lacné alebo narýchlo zložené – spôsob umelkyne – vynaliezavý a kreatívny s akýmikoľvek nástrojmi a materiálmi, ktoré dostane.

Rovnako ako mnohým temperamentným mladým ľuďom, trvalo by mi veľa rokov, kým by som si uvedomil, aké hlboké a hlboké vplyvy na mňa mal spôsob bytia mojej matky, ktoré teraz, dúfajme, pretrvajú počas celého môjho života, pričom budem pokračovať v línii srdca umelca.

Pre tých z vás, ktorí túto krásnu dámu poznáte a chcete si prečítať viac o tom, ako sa jej v súčasnosti darí (a čo nás všetkých stále učí), prečítajte si viac nižšie:

Mama sa už nevie sama posadiť (podopierame ju vankúšmi a ortézami) ani veľmi rozprávať. Oslavujeme každú jednoslovnú odpoveď, ktorú nám môže dať každý deň, pričom často musíme čítať z jej pier, aby sme našli jedno slovo, pretože jej hlas už nie je veľmi počuteľný. Keď sa jej spýtam, či by chcela maľovať, odpovie po thajsky „Chob“, čo znamená „Páči sa mi to“. Naložím za ňu kefu a ona kefu drží. Pre každé miesto chce umiestniť kúsok farby na obraz, jednoducho pootočíme stoličku dopredu tak, aby sa štetec v jej ruke dotkol plátna, kde si vyberie. Aká radosť byť svedkom a byť súčasťou! Tu sú najmenšie víťazstvá najväčšími víťazstvami. Je to dojímavá pripomienka, že v našich dňoch plných toľkého zhonu a zdanlivo nekonečného prúdu možností, rozptýlení a podnetov, že tie najmenšie momenty sú často tými najväčšími. Tieto pomalé momenty, ktoré nás vťahujú do medzier, kde všetko skutočne sídli.

Moja mama vyžaduje takúto prítomnosť, spomalenie a pozornosť. Vzhľadom na veľmi vzácnu krvnú poruchu, keď s ňou hýbeme, nemôžeme dopustiť, aby žiadna časť jej tela do niečoho narazila, pretože by to vytvorilo obrovské vnútorné modriny, ktoré často nezastavia krvácanie. Navyše, v dôsledku traumatického poranenia mozgu a následných malých mozgových príhod, je teraz jej ľavá strana ochrnutá a pravá strana je tiež silne veľmi obmedzená, takže sa už nemôže pohybovať ani sa sama posadiť. Jej krátkodobá pamäť neexistovala od jesene pred 5 rokmi a kedysi matematický hvízdák z Wharton School of Business už nevie vypočítať najjednoduchšie rovnice 1+1. Čo teda zostáva? Čo zostáva po toľkej strate tela a duševných funkcií? Ako si ceníme človeka, ktorý už nie je „produktívnym“ členom spoločnosti a v skutočnosti potrebuje obrovské zdroje na podporu? Mal som veľké privilégium zistiť, že jej hodnota sa neznížila ani o JEDNU IOTA. Vidím, že so správnym postojom tí, ktorí ju obklopujú, cítia povinnosť aj česť starať sa o ňu s takou pozornosťou. Z povahy jej fyzického a duševného stavu sa od nás žiada, aby sme boli 100 percentne prítomní pri jej potrebách počas celého dňa a noci. Aj keď to môže byť niekedy únavné, prináša to aj takú hĺbku nevýslovnej radosti z toho, že sa naplno venujem starostlivosti druhého. Človek zmizne pri prebaľovaní matkiných plienok, keď sa roly obrátia a lineárny čas už nemá taký nevyhnutný význam, svitanie, že matka sa o nich kedysi starala rovnakým spôsobom, keď bol dieťa. Každý deň s ňou si užívame naplno. Aj keď je v podstate pripútaná na lôžko, dvíhame ju každý deň do jej plne čalúneného invalidného vozíka a prinášame ju von do hlavnej miestnosti, aby bola so všetkými ostatnými... aby sme mohli vidieť rastúcu džungľu rastlín na jej balkóne a pozorovať holuby, ktoré prichádzajú piť vodu z malej misky, ktorú sme im nechali. Dbáme na to, aby mala svoje obľúbené jedlá. Aj keď ich treba zmiešať, pretože sa musí kŕmiť lyžičkou a už nemôže žuť pevnú potravu, vždy je tu vystavená verzia jej jedla na tanieri, aby mohla vidieť, čo jedáva. Skrášľujeme jej domov a okolie, s láskou jej kefujeme vlasy a líčime ju každý deň tak, ako to celé roky svojho života tak rada robila. Je to nevýslovná radosť starať sa o ňu tak, ako kedysi o nás. Hoci už veľa nehovorí, každý deň sa smeje viac ako väčšina ľudí a každý jej úsmev a smiech prináša vlnu radosti do celej miestnosti.

Každý deň s mamou si neustále pripomíname, čo je najdôležitejšie – starať sa jeden o druhého so zlomeným srdcom... akoby to bolo naposledy... posledný deň... a hlbokú jednoduchosť šťastného a šťastného srdca.