Žijúci umierajúci muž

Dnes by Jamie Showkeir oslávil 70. narodeniny.

Hudobné video a rozhovor nižšie boli inšpirované jeho neochvejnou a zvedavou chôdzou s ALS (ALS).

Tá prechádzka sa skončila pred siedmimi rokmi v deň jeho 63. narodenín.

Rozhovor nižšie je medzi jeho milovanou manželkou Maren Showkeirovou a jeho priateľkou Barbarou McAfeeovou.

MAREN SHOWKEIR: Naozaj sa mi páči, ako môžeme viesť tieto bohaté rozhovory o smrti. Veľa ľudí sa tejto téme vyhýba. Čo vás priviedlo k bodu, kde sa rozprávanie o smrti zdá byť prirodzené aj zaujímavé?

BARBARA MCAFEE: Mala som 31 rokov, keď mi otec zomrel v náručí na rakovinu pankreasu. Strávila som s ním veľmi krátky čas v hospici, čo bolo sladšie ako väčšina nášho vzťahu predtým. Keď zomrel, bol to silný zážitok, ale vôbec nie strašidelný. Pri jeho skutočnej smrti som si pomyslela: „To je všetko? To je to, čo všetci hovoria, že je také hrozné?“ Zaujal ma rozdiel medzi tým, čo nám spoločnosť hovorí o smrti, a tým, čo som mala s otcom. Našla som ďalších, ktorí boli ochotní preskúmať túto myšlienku a odvtedy vedú fascinujúce rozhovory o smrti.

M: Moje skúsenosti so smrťou sa začali v tínedžerských rokoch so starými rodičmi. Mal som brata, ktorý zomrel, keď som chodil na strednú školu, ako aj ďalších členov rodiny a priateľov. Zážitok bol celkom typický: Nie ste svedkom umierania a po smrti niekto odnesie telo. Objavíte sa v márnici alebo v kostole a po pohrebe si dáte spoločné jedlo.

Keď zomrela moja mama, bolo to úplne iné. Mala vážnu autonehodu vo veku 84 rokov. Jej zranenia boli príliš vážne na to, aby sa s nimi dalo vyrovnať, tak sme ju nakoniec previezli do hospicu. Boli sme tam so sestrami, rozprávali sme si príbehy a spievali. Počúvali sme nahrávky mamy, ako hrá na klavíri. Keď prišiel jej čas, vyliezla som na posteľ a držala som ju v náručí. Bol to taký nežný okamih. Mala som to šťastie, že som mohla zažiť smrť, ktorá bola síce bolestivá a ťažká, ale zároveň krásna a sladká.

Keď Jamiemu diagnostikovali ALS, boli sme odhodlaní urobiť všetko pre to, aby sme mu dopriali smrť, akú si prial. Keď som sa starala o môjho žijúceho/umierajúceho muža, rozprávali sme sa o jeho želaniach a o tom, čo sa stane s jeho telom po jeho smrti. Čiastočne vďaka tebe a našim rozhovorom som s ním sedela ešte dlho po jeho smrti. Zhromaždili sa priatelia. Smiali sme sa a plakali. A mali narodeniny, takže sme ich aj istým spôsobom oslavovali. Mali sme veľké šťastie, pretože dostal presne takú smrť, akú si prial, zomrel doma, s vedomím a pokojom, zatiaľ čo som ho objímala. Som nesmierne vďačná za tvoju prítomnosť v tom všetkom, za chvíle, keď si ma navštívila, za spôsoby, akými si nás objímala vo všetkých možných smeroch.

B: Vďaka vášmu písaniu na CaringBridge som mala pocit, akoby som bola priamo uprostred diania s vami oboma. Vaše slová zachytili mnohé hlboké rozhovory, ktoré ste s Jamiem viedli. Keď som prišla na návštevu, Jamie sa tiež štedro podelil o svoje skúsenosti. Rád sa delil o to, čo sa učil. Bola to jedna z vecí, ktoré ho ráno vstávali na celý život, však? Dal mi svoju neprikrášlenú pravdu – skutočný dar.

M: Bol tak pohltený vlastným umieraním.

B: Áno, presne tak! Pamätám si, ako som mu povedal, že lekcie, ktoré sa od neho učím, ma budú sprevádzať až do mojej vlastnej smrti. Myslím tým, že všetci žijeme a umierame, však?

M: Po tom, čo mu diagnostikovali ALS, sme sa veľa rozprávali o tom, ako sa vyrovnáme s krutou realitou, že ALS je vždy smrteľná. Nechceli sme strácať drahocenný čas hľadaním zázračných liekov alebo robením vecí, ktoré by mohli predĺžiť jeho život o niekoľko dní alebo týždňov. Aký zmysel malo ešte pár dní, ak trpel? Rozhodli sme sa žiť „bez nádeje“, čo nie je to isté ako beznádej. Ide o prijatie reality toho, čo je. Jamie jasne povedal, že sa nechce sústrediť na to, že umiera. Žil a mal v úmysle žiť naplno, každú chvíľu, až kým si ho nevezme smrť. Pre nás oboch to znamenalo, že nemôžeme premrhať čas. Tiež sa nám zdalo dôležité nepremrhať lekcie, ktoré nás život/umieranie museli naučiť. Jamiemu išlo o učenie, až do konca.

B: Pamätám si, že jedna z vecí, ktoré mi Jamie povedal počas návštevy, bola – povedal, že už nemyslí na budúcnosť. Nemá to zmysel. Odtiaľ pochádza prvý verš piesne: „Živý umierajúci muž, s plánovaním si skončil.“

Posledná sloha zaznela, keď som umýval okná pred bytom. Bol som tam, hore na rebríku, plakal, spieval a utieral okná.

M: Bola to pre teba tak trochu ľúbostná pieseň.

B: Bola to obrovská ľúbostná pieseň. Tak veľmi som chcela zapamätať si lekcie, ktoré nás naučil. Tá pieseň bola ako posledné slovo medzi nami, aj keď sme sa po tej návšteve rozprávali. Chcela som, aby bola naozaj dobrá. Nie dobrá v zmysle odsudzovania, ale dobrá v tom zmysle, že by bola pre neho výživná.

M: Pamätáš si na ten moment, keď si nám to prvýkrát zaspieval/a?

B: Ó áno. Bol som taký nervózny, ale nie nervózny z ega. Ten moment sa cítil hlboko posvätný. Sadol som si za klavír s búšiacim srdcom v hrudi a premýšľal som: „Ako to môžem urobiť?“ A potom som sa nadýchol a začal.

M: Myslím, že som to nevedel.

B: Ó áno. Celý zážitok bol taký intenzívny, Jamie tam sedel na invalidnom vozíku s tebou, jeho synom a mojím priateľom Tomom, zhromaždenými okolo. Najlepší darček, ktorý som mu mohol dať, bol vytvoriť niečo, čo by hovorilo: „Počuli sme ťa a budeme si pamätať.“

Úprimne, na ten spev si ani poriadne nepamätám. Bol to akýsi mimotelový zážitok. Ďalšia vec, na ktorú si pamätám, je, ako som sa tlačila okolo Jamieho invalidného vozíka, objímala som ho a plakala.

M: Bol to taký nežný a emocionálny moment, pretože nás tam navštívil aj jeho syn Zak. Viete, ani nemám slová, aby som opísala, ako tá pieseň chytila Jamieho za srdce a dušu. Bol ňou taký dojatý. Cítili sme sa takí milovaní. Spievali ste ju aj na jeho oslave života. Všetkých nás to rozplakalo.

Už som ti to povedal, ale chcem ti ešte raz povedať, aký som ti vďačný, že si mi pomohol odprevadiť ho domov.

B: Bolo mi naozaj cťou. Ďakujem, že ste mi dovolili byť toho súčasťou.

M: Jedna z mála vecí, ktoré si naozaj pamätám, že som povedala na Jamieho oslave života, a odvtedy som to povedala už toľkokrát... Keby každý na svete mohol mať tú skúsenosť, že ho niekto objal tak, ako sme ho objímali my, keď Jamie žil/umieral, s takou láskou, starostlivosťou a podporou, tento svet by bol oveľa láskavejším a lepším miestom. Aký úžasný by to bol svet.