Čučoriedky a Umenie byť prítomný

Keď je ovocie zrelé, vždy existuje tendencia ponáhľať sa so zberom. ALANDA GREENE sa delí o svoju skúsenosť s vyrovnaným postojom a prítomnosťou v danom okamihu namiesto toho, aby sa ponáhľala s dokončením úlohy.

POUČENIA ZO ZÁHRADY

Viac ako ktorákoľvek iná bobuľa v záhrade, zber čučoriedok vyvoláva pocit naliehavosti. Cítim ho, keď vidím zhluky tmavo modročiernych guľôčok a potom ďalší zhluk a ďalší. Pocit je: ponáhľaj sa, je ich toľko, je toho toľko, čo treba urobiť, a je toho ešte viac tam, tam za tebou a v tom kríku. Vyvoláva sa aj ďalší pocit: že je zrazu toľko práce, nie je dosť času. Musím ich nazbierať a zmraziť, alebo uvariť džem, alebo naložiť na neskoršie jedenie, alebo upiecť niečo chutné, alebo doručiť susedovi. S úlohou, ktorá vyvoláva časový tlak, prichádza mierna panika.

Musím priznať, že mám podozrenie, že podobne ako stratené ponožky v bielizni, aj tieto bobule sa môžu objavovať a vytrácať z iných dimenzií. Prvýkrát som to tušil pri malínach, keď som ich zberal. Kľakol som si, roztiahol rastliny od seba, pozeral som sa zľava a sprava a hore a dole. Keď som sa presunul po rade do ďalšej oblasti, niekedy som sa pozrel späť tam, kde som práve bol, a objavil som tam veľké zrelé červené maliny. Skrývali sa v inej dimenzii! To je jediné vysvetlenie. Nemôžu uniknúť, ak ich sledujem, držím ich na mieste a potom ich zbieram, ale ak pustím zrak, aby som dokončil to, čo práve zbieram, bobule zmiznú.

Pravdupovediac, niekedy ma čučoriedky napĺňajú pocitom
presne ako malé dieťa v obchode so sladkosťami.

Preto, keď sa s týmito čučoriedkami objaví zrelý strapec tesne na okraji môjho zorného poľa, musím sa otočiť a odtrhnúť ho. Ale potom sa objaví ďalší neviditeľný strapec. Držte ten. A kde som to bol? Kde boli tie ostatné bobule? Sú preč. Musím pracovať rýchlo, aby som ich chytil skôr, ako uniknú.

Pravdupovediac, niekedy sa kvôli čučoriedkam cítim ako malé dieťa v cukrárni. Pamätám si, ako som brala svoju 93-ročnú svokru na nákupy na invalidnom vozíku. Nakupovanie bola činnosť, ktorá jej vždy prinášala veľkú radosť a dlho nebola z domu. Bola fascinovaná. Vždy milovala čokoládu a stojany s rôznymi tyčinkami a krabičkami vo výške očí jej dodávali tento výraz. Siahala a chytala všetko, čo bolo v dosahu. S malými vzdychmi, jej ruka sa pohybovala sem a tam, a napriek mojej snahe zámerne ju k tomu nelákať, mala k pokladni pretekajúce kolo rôznych čokoládových pokladov. Cítim niečo z toho lákadla, volania týchto sladkých pochúťok, zaplavenia hojnosťou. Čoskoro mám pretekajúcu nádobu čučoriedok a stále cítim tlak, aby som ich zbierala ďalej.

Vyberanie s plným sústredením sa na prítomný okamih mení všetko.
Po nejakom čase príde jemnosť. …
Stále si vyberám, ale sú tu chvíle nadčasového pohltenia...
Všetko to má pocit dokonalosti. Na moju myseľ pôsobilo nejaké kúzlo.

Dnes čelím výzve imperatívu čučoriedok. „Nie!“ hovorím, keď sa objaví ten pocit, keď ma zahlcuje toľko bobúľ, ktoré si vyžadujú pozornosť, volajúcich: „Zober ma, zober ma.“

„Nie, nemusíme sa ponáhľať. Máme všetok čas, ktorý potrebujeme. Len tento čin v tejto chvíli je presne to správne. Nikdy to nebude mať väčší význam ako práve teraz, nikdy to nebude úplnejšie, nikdy to nebude mať väčší význam ako byť prítomný pri tom, čo robím, vo vzťahu k čučoriedkam, v spomienke a vďačnosti.“

S týmto prístupom sa všetko mení. Zážitok z týchto bobúľ, ich tvaru a vône, ich krásy a hojnosti na lesklých stonkách je živší a komplexnejší. Dnes som k tomuto zberu nepristupovala ako k ďalšej povinnosti v zozname mnohých vecí, ktoré treba urobiť. Zoznam je súčasťou záhrady, keď všetko dozrieva spoločne, keď čas na zber sleduje svoj vlastný rytmus a nie môj vnútený harmonogram. Áno, čučoriedky musím zbierať, keď sú zrelé, pretože nereagujú na predstavený dátum o pár dní, keď si môžem naplánovať voľný čas medzi černicami a brokolicou.

Ale vyberanie s plným sústredením sa na prítomný okamih všetko zmení.

Po nejakom čase prichádza jemnosť. Krása týchto sýto mrazivo modrých gúľ, zúbkovaný okraj na jednej tyči, ich chuť a mäkká mäkkosť na mojom jazyku... to všetko na mňa začína pôsobiť, začína upokojovať moju myseľ tak, ako jemná reč upokojí plachého koňa. Stále zbieram, ale sú tu chvíle nadčasového pohltenia, vnímanie obrazu okrúhlych bobúľ v zelených listoch, chichotanie a kňučanie novovyliahnutých čeľadí brhlíka na okraji lesa, šepot listov lieskových orieškov, ktoré jemný vánok pohne, aby komentovali. To všetko má pocit dokonalosti. Na moju myseľ pôsobila akási mágia.