Taxikár, ktorý Vedie Dve školy a Sirotinec

Musel odísť zo školy a žobrať. Teraz tento taxikár z Kalkaty vedie 2 školy a sirotinec.

Sedemročný Gazi Jalaluddin študoval v miestnej škole vo svojej dedine. Ako usilovné dieťa skákal od radosti, keď otcovi oznámil, že v prvej triede skončil ako prvý. Jeho otec však mal aj svoju vlastnú novinku – nedokázal zohnať dostatok peňazí na to, aby mu kúpil knihy do druhej triedy, takže Gazi musel prestať chodiť do školy.

Gaziho otec bol farmár v dedine Thakurchak v Sundarbans v Západnom Bengálsku. Vlastnil iba štvrť akra pôdy, ktorá však nedávala dostatočný výnos ani na to, aby sa vrátili náklady, a rodina tak niekoľko dní hladovala. Gaziho otec ochorel a prišli do Kalkaty hľadať prácu, ktorá by im mohla zabezpečiť aspoň jedno jedlo každý deň. Bohužiaľ, nikto nechcel zamestnať chorého muža a Gazi nakoniec žobral na uliciach Kalkaty.

Keď mal Gazi 12 alebo 13 rokov, začal pracovať ako rikša v oblasti trhu Entally v Kalkate. A o niekoľko rokov, ako 18-ročný, sa Gazi naučil šoférovať taxík a v roku 1977 sa ním stal.

Gazi Džalalluddín

Ale stále na to myslel, mnohí mladí chlapci v jeho dedine sa stále snažia vyžiť. Preto založil „Sundarban Driving Samiti“ a začal dávať hodiny šoférovania mladým chlapcom zo Sundarbanu, aby mohli začať žiť dôstojne.

„V mojej prvej triede som učil 10 chlapcov zadarmo a požiadal som ich, aby každý mesiac darovali iba 5 rupií, hneď ako začnú zarábať. Taktiež som každého z nich požiadal, aby učil ďalších dvoch chlapcov z dediny v núdzi. Reťazec stále pokračuje a dnes v Kalkate jazdí taxíkmi 300 chlapcov zo Sundarbanu a zarába si na živobytie,“ informuje Gazi.

Gazi sa tiež začal svojich cestujúcich pýtať, či by nechceli darovať nejaké knihy, staré oblečenie alebo lieky. Mnoho ľudí prejavilo záujem a Gazi od nich zbieral knihy, oblečenie a lieky a rozdával ich chudobným vo svojej dedine. Mnohé deti, ktoré museli prestať študovať kvôli nedostatku peňazí na kúpu kníh, rovnako ako Gazi, sa s jeho pomocou mohli opäť učiť.

Pokračoval v tom až do roku 1997, ale niečo ho stále napĺňalo nepokojom. Odkedy Gazi odišiel zo školy, často sníval o škole, kde by deti nemuseli za štúdium platiť. A teraz bol odhodlaný to urobiť sám.

„Pýtal som sa mnohých ľudí v mojej dedine, či by mohli darovať nejaký pozemok na výstavbu školy, ale nikto nesúhlasil, len málokto sa mi dokonca smial,“ hovorí Gazi.

To však tohto mladého muža neodradilo a začal si klásť školu v jednej z izieb svojho dvojizbového domu. Po dedine cez mikrofón oznamoval, že rodičia by mali poslať svoje deti do školy a ponúkal im bezplatné učenie. Spočiatku o to nikto nemal záujem. Dedinčania sa ho pýtali, ako by to mohlo zmeniť situáciu, keďže by deti nemohli ďalej študovať, čím by zničili všetky ich šance na získanie zamestnania.

„Neboli pripravení poslať svoje deti, najmä dievčatá, do školy. Vysvetlil som im, ako musia bežať späť k lekárovi alebo k gramotnému človeku, aby si prečítali aj tie najjednoduchšie veci, ako napríklad ako užívať lieky, alebo ako musia čakať, kým si niekto prečíta ich listy, a neskôr vedia, že je to veľmi urgentné,“ vysvetlil.

Gaziho úsilie sa vyplatilo a v roku 1998 založil v Uttar Thakuchaku v provincii Sundarban svoju školu s názvom Ismail Israfil Free Primary School (pomenovaná po jeho dvoch synoch) s 22 študentmi a dvoma učiteľmi.

Misia Sundarban Sikshayatan

Potom každý rok postavil jednu miestnosť z darov od svojich cestujúcich a zo svojich úspor. Do roku 2012 sa Gazimu podarilo postaviť vo svojej škole 12 učební, 2 toalety a jedáleň. Bez akejkoľvek pomoci od vlády tento nedokončený školský rok teraz poskytoval bezplatné vzdelávanie a stravu deťom zo sociálne znevýhodnených skupín.

„Spočiatku sme sa s tým veľmi trápili. V období dažďov tu bývalo blato a polyetylény, ktoré sme používali na našu provizórnu školu pre toľko študentov, zatekali. Ale potom, našťastie, s pomocou ľudí, postavili budovu. Aj tá však bola v našej moslimskej kolónii a neviedla k nej žiadna poriadna cesta. Chcel som postaviť väčšiu školu vedľa cesty. Tak som začal žiadať o pomoc svojich spolucestujúcich, aby postavili väčšiu školu,“ hovorí.

Dvaja z Gaziho spolujazdcov mu pomohli kúpiť pozemok pre školu, niektorí prevzali zodpovednosť za zaplatenie učiteľov a ďalší mu pomohli zaviesť obed v škole. Vďaka prichádzajúcej pomoci si v roku 2009 mohol v Purv Thakurchaku v Sundarbane, 2 km od svojej prvej školy, postaviť svoju druhú školu, Sundarban Sikshayatan Mission . V súčasnosti je v týchto dvoch školách približne 21 učiteľov, štyria nepedagogickí zamestnanci a takmer 425 študentov.

Gazi sa tým nezastavil. Mnohí študenti v jeho školách boli siroty, ktoré boli nútené žobrať rovnako ako Gazi. Chcel týmto deťom poskytnúť útočisko a začal zbierať finančné prostriedky na sirotinec. Prispelo viac ľudí a v roku 2016 bol postavený sirotinec Sundarban Orphanage Mission. Zabezpečuje všetky bytové potreby týchto sirôt tým, že šetrí peniaze zo svojich zárobkov a pomoci, ktorú dostáva od tých, ktorí darujú.

„Stále mám problém zabezpečiť obed všetkým deťom. Niekedy nemôžem dať učiteľom celý plat naraz, ale aj oni sú veľmi ochotní spolupracovať. Moji neznámi pasažieri mi pomohli splniť si sen a ja snívam o svete, kde už žiadny Gazi nebude musieť prestať chodiť do školy,“ hovorí.

Gazi sa zvlášť poďakoval Arunovi Kumarovi Dubeymu, ktorý daroval pozemok pre jeho sirotinec, Dipankarovi Ghoshovi, Ajeetovi Kumarovi Sahovi, Deepe Duttovi, Barnali Paiovi a mnohým ďalším, ktorí mu pomáhajú udržiavať školy a sirotinec.

Kliknite sem a kontaktujte Gaziho Jallaluddina.