Najväčšie nebezpečenstvo

Ako žiť s tým, že ničíme náš svet? Čo si myslíme o strate ľadovcov, topiacej sa Arktíde, ostrovných štátoch zaplavených morom, rozširujúcich sa púští a vysychajúcej sa poľnohospodárskej pôde?

Kvôli spoločenským tabu si zúfalstvo zo stavu nášho sveta a strach o našu budúcnosť len zriedka uvedomujeme. Potláčanie zúfalstva, podobne ako potláčanie akejkoľvek hlbokej opakujúcej sa reakcie, prispieva k otupeniu psychiky. Prejavy úzkosti alebo rozhorčenia sú tlmené, otupené, akoby bol prerezaný nerv. Toto odmietanie cítiť ochudobňuje náš emocionálny a zmyslový život. Kvety sú slabšie a menej voňavé, naše lásky menej extatické. Vytvárame si rozptýlenie pre seba ako jednotlivci aj ako národy, v bojoch, ktoré si vyberáme, cieľoch, ktoré sledujeme, a veciach, ktoré kupujeme.

Zo všetkých nebezpečenstiev, ktorým čelíme, od klimatického chaosu až po permanentnú vojnu, nie je žiadne také veľké ako toto otupenie našej reakcie. Psychické otupenie totiž bráni našej schopnosti spracovávať a reagovať na informácie. Energia vynaložená na potlačenie zúfalstva sa odkláňa od dôležitejších účelov, čím sa vyčerpáva odolnosť a predstavivosť potrebná pre nové vízie a stratégie.

Zenového básnika Thicha Nhata Hanha sa opýtali: „Čo najviac potrebujeme urobiť, aby sme zachránili náš svet?“ Jeho odpoveď znela: „Najviac potrebujeme v sebe počuť zvuky plaču Zeme.“

Praskanie škrupiny

Ako sa vysporiadať s tým, na čo sa sotva odvážime pomyslieť? Ako čeliť svojmu smútku, strachu a hnevu bez toho, aby sme sa „rozpadli na kusy“?

Je dobré si uvedomiť, že rozpadnutie nie je až taká zlá vec. V skutočnosti je pre transformáciu rovnako dôležité ako praskanie prerastených ulít. Úzkosti a pochybnosti môžu byť zdravé a kreatívne nielen pre človeka, ale aj pre spoločnosť, pretože umožňujú nové a originálne prístupy k realite.

V obdobiach rýchlej transformácie sa nerozpadá naše ja, ale jeho obrana a predpoklady. Sebaochrana obmedzuje videnie a pohyb ako brnenie, čím sťažuje prispôsobenie sa. Rozpad, nech je akokoľvek nepríjemný, nás môže otvoriť novým vnímaniam, novým údajom a novým reakciám.

Hovorenie pravdy o našej úzkosti za svet búra múry medzi nami a vťahuje nás do hlbokej solidarity. Táto solidarita je o to reálnejšia v neistote, ktorej čelíme.

V našej kultúre sa zúfalstva bojíme a odolávame mu, pretože predstavuje stratu kontroly. Hanbíme sa zaň a vyhýbame sa mu tým, že požadujeme okamžité riešenia problémov. Hľadáme rýchle riešenia. Tento kultúrny zvyk zatemňuje naše vnímanie a podporuje nebezpečnú nevinnosť skutočného sveta.

Priznanie zúfalstva na druhej strane neobsahuje nič tajomnejšie ako hovorenie pravdy o tom, čo vidíme, vieme a cítime, že sa deje v našom svete. Keď médiá ovládané korporáciami držia verejnosť v tme a držitelia moci manipulujú s udalosťami, aby vytvorili atmosféru strachu a poslušnosti, hovorenie pravdy je ako kyslík. Oživuje nás a vracia nám zdravie a energiu.

Patriaci všetkému životu

Zdieľanie toho, čo je v našom srdci, prináša vítaný posun v identite, pretože si uvedomujeme, že hnev, smútok a strach, ktoré cítime za náš svet, sa nedajú zredukovať na obavy o naše individuálne blaho alebo dokonca prežitie. Naše obavy sú oveľa väčšie ako naše vlastné súkromné ​​potreby a túžby. Bolesť za svet – pobúrenie a smútok – nás otvára širšiemu vnímaniu toho, kým sme. Je to brána k uvedomeniu si našej vzájomnej príslušnosti v sieti života.

Mnohí z nás sa obávajú, že konfrontácia so zúfalstvom prinesie osamelosť a izoláciu. Naopak, zbavením sa starých obrán nachádzame skutočné spoločenstvo. A v spoločenstve sa učíme dôverovať svojim vnútorným reakciám na svet – a nachádzame svoju silu.

Nie ste sami! Sme súčasťou rozsiahleho, globálneho hnutia: epochálneho prechodu od impéria k pozemskému spoločenstvu. Toto je Veľký obrat. A vzrušenie, poplach, ba dokonca aj ohromenie, ktoré cítime, to všetko je súčasťou nášho prebúdzania sa k tomuto kolektívnemu dobrodružstvu.

Ako v každom skutočnom dobrodružstve, aj tu existuje riziko a neistota. Naša korporátna ekonomika ničí samu seba aj prírodný svet. Jej vplyv na živé systémy je to, čo David Korten nazýva Veľkým rozpadom. Deje sa to súčasne s Veľkým obratom a my nemôžeme vedieť, ako sa príbeh skončí.

Zanechajme predstavu, že si dokážeme spravovať našu planétu pre vlastné pohodlie a zisk – alebo že sa dokonca môžeme stať jej konečnými spasiteľmi. Je to ilúzia. Prijmime namiesto nej radikálnu neistotu našej doby, dokonca aj neistotu prežitia.

V prvotných spoločnostiach prechádzajú dospievajúci obradmi iniciácie, kde je konfrontácia s vlastnou smrteľnosťou bránou k dospelosti. Analogickým spôsobom nás klimatické zmeny vyzývajú k uznaniu našej vlastnej smrteľnosti ako druhu. S darom neistoty môžeme dospieť a prijať práva a zodpovednosť planetárnej dospelosti. Potom plne vieme, že neoddeliteľne patríme do siete života, môžeme mu slúžiť a nechať jeho silu prúdiť cez nás.

Neistota, keď ju akceptujeme, vrhá jasné svetlo na silu zámeru. Zámer je to, na čo sa môžete spoľahnúť: nie výsledok, ale motivácia, ktorú prinášate, vízia, ktorú máte, kompas, ktorý sa rozhodnete nasledovať. Náš zámer a odhodlanie nás môžu zachrániť pred stratou v smútku.

Počas nedávnej návštevy Kentucky som sa dozvedel, čo sa deje s krajinou a kultúrou Apalačského pohoria: ako uhoľné spoločnosti používajú dynamit na drvenie všetkého nad podzemnými slojmi uhlia; ako buldozéry a vlečné stroje vysoké 20 poschodí odhŕňajú „nadloží“ lesov a ornice a zapĺňajú údolia. Videl som, ako aktivistov drží na uzde číry zámer. Hoci sa zdá, že národ si túto tragédiu neuvedomuje, títo muži a ženy zotrvávajú vo vízii, že Apalačsko sa dá čiastočne zachrániť a že budúce generácie môžu poznať svahy ambronie, sasafrasu, magnólie, šušťanie rysa a medvedíka a v údoliach hudbu huslí a čerstvo tečúce potoky. Zdá sa, že vedia – a keď my poľavíme v ostražitosti, vieme to aj my – že sme živými časťami živého tela Zeme.

Toto je dar Veľkého obratu. Keď otvoríme oči a uvidíme, čo sa deje, aj keď nám to láme srdcia, objavíme svoju skutočnú veľkosť; pretože naše srdce, keď sa otvorí, dokáže pojať celý vesmír. Objavíme, ako vyslovenie pravdy o našej úzkosti za svet búra múry medzi nami a vťahuje nás do hlbokej solidarity. Táto solidarita s našimi blížnymi a so všetkým, čo žije, je o to reálnejšia v neistote, ktorej čelíme.

Keď prestaneme rozptyľovať sa snahou odhadnúť šance na úspech alebo neúspech, naše mysle a srdcia sa oslobodia do prítomného okamihu. Tento okamih sa potom stane živým, nabitým možnosťami, keď si uvedomíme, aké máme šťastie, že žijeme práve teraz, že sa môžeme zúčastniť tohto planetárneho dobrodružstva.