Stromy: Alternatívna katedrála

Kontakt s prírodou mi dáva dar prítomnosti. Snažím sa jej otvoriť, namiesto toho, aby som sa venoval rušivým myšlienkam alebo emóciám. Ako obyvateľa mesta ma prechádzka v parku napĺňa pocitom mojich koreňov v prírodnom svete. Morské pobrežie, hory, lúky, lesy a púšť nás pozývajú objaviť našu vlastnú prírodu v ich prírode, stretnúť ich prítomnosť s našou vlastnou. Takže vždy, keď sa cítim príliš ďaleko od svojho najhlbšieho priania, mimo rovnováhy, otrasený údermi života alebo uviaznutý v zotrvačnosti nezáujmu, hľadám kontakt s prírodou – primárnym zdrojom opätovného sústredenia.

Každý z nás hlbšie reaguje na tú či onú veľkolepú prírodnú scenériu, možno v závislosti od toho, kde sme získali svoje prvé dojmy. V tomto období môjho života ku mne prichádza najhlbšie volanie zo stromov, ich triumfálnej vznešenosti, ako aj ich hlbokého zakorenenia v zemi. Keď som pod stromami, som späť tam, kam patrím. Pokiaľ viem, toto miesto je nedosiahnuteľné akýmkoľvek vedomým úsilím, ktoré by som mohol vynaložiť. Ale zatienený mohutnými kmeňmi a v tieni rozľahlých konárov sa už nelipnem na minulosti ani sa neponáhľam, aby som stíhal dnešné povinnosti. Som priamo tu.

Po pár hodinách práce za počítačom rád uvoľňujem svoju energiu v parku. Keď kráčam po známom chodníku, môže ma umlčať sila stromov týčiacich sa po oboch stranách. V zime moje oči sledujú silu ich mohutných konárov, ktoré sa rozvetvujú do čoraz menších konárov a vetvičiek, členitých na pozadí oblohy. Pripomínajú mi žily a stonky nespočetných listov, ktoré ešte len vyrastú, a moje vlastné žily a tepny, a celý môj organizmus sa tým povzbudzuje.

Keď som sa Davida Wagonera opýtal na jeho mimoriadne evokatívnu báseň, povedal mi, že bola inšpirovaná časom, keď sa stratil v lese. Je jasné, že zážitok z prítomnosti stromov ho vrátil k jeho vlastnej existencii a utíšil jeho strach. Takéto dobrodružstvo stavia náš strach z neznámeho do inej perspektívy. Aj my sme neznámi.

V parku si pripomínam, že všetok život je v pohybe. Veveričky skáču, včely a motýle objavujú kvety. Stromy vlievajú svoju energiu nahor do kymácajúcich sa konárov a zarezávajú sa hlboko do zeme. Počujem spev vtáka. Príliš často si neuvedomujem všetko, čo žije okolo mňa, kým sa neocitnem na transformačnom mieste, kde sa môžem spojiť s prírodou a svojou vlastnou vnútornou prirodzenosťou – bez strachu, bez tlaku. Niečo hlboko vo mne sa uvoľňuje. Zohnem sa, aby som vytrhala nechcenú burinu zo zanedbanej záhrady na promenáde pri rieke, a cítim, ako sa čokoľvek, čo ma zviera, púšťa.

Dokonca aj na špinavých mestských uliciach, ktorými veľa chodím, mi zanedbané stromy vysielajú jemný odkaz. Pripomínajú mi moju prírodu a zároveň ich veľký dar pre našu planétu, čistia vzduch, ktorý dýchame. Cestou domov stúpam po schodoch do metra, unavený a hladný, stále v mysli sústredený na denné aktivity. Potom sa sústredím na strom, ku ktorému kráčam, vedome vdychujem jeho sviežosť a vydychujem svoje úzkosti a únavu.