Stopy lásky

Moji kolegovia, ktorí poznajú systém Pet Grief, povedali: „Získajte od Stelly odtlačok labky skôr, ako zomrie.“

Odhodlaný uctiť si jej smrť úplne ako márne, som si sľúbil: „Tú stopu si zaobstarám.“

Stelline a Bartieho nohy. Foto: Bonnie Rose.

Takže uprostred neúspešných návštev veterinára a internetového hľadania hrozných psích chorôb som sa potácala do obchodu s remeselnými potrebami, aby som si prezrela ich produkty na spomienku na domáce zvieratá. Tam som našla The Pet Memorial Stepping Stone. Obrázok na krabici ukazoval, že si môžete zalepiť nedotknutú stopu vášho psa a ozdobiť ju mozaikovými dlaždicami.

Perfektné. Mám dva.

Prišiel som domov a namiešal cement. Potom bola úloha presvedčiť Stellu, aby do toho vstúpila...

Celé dni chradla, takmer príliš slabá na to, aby chodila. Jeden pohľad na ten mokrý cement spojený s jej pochopením mojich bezbožných úmyslov a vrútila sa cez dvierka pre psov. Vinula sa okolo ovocných stromov na našom dvore a vyhýbala sa mi, zatiaľ čo som ju štebotala a prehovárala za ňou svojou nádobou s tuhnúcou hmotou.

Prvá várka stvrdla skôr, ako som ju zahnala do ohrady.

Potom druhá várka, nenápadný pokus. Namiešal som to tajne a držal som to za chrbtom. Prikradol som sa zozadu na Stellu, sadol si na ňu obkročmo a namieril jej labku na mokrý cement. Moja umierajúca sučka sa opäť spamätala. Jej svojvoľnosť prekonala moju zručnosť. Výsledok vykazoval známky boja a vyzeral ako mesačný kráter.

Aby som zachoval Stellino pohodlie, vzdal som to. Nemala záujem o vytvorenie vzácneho suveníru, takže pre mňa nezostala žiadna stopa.

Toto som si pridal na zoznam sklamaní...

O pár dní neskôr Stella pokojne zomrela v mojom náručí. S manželom sme jej nehybné telo odviezli na veterinárnu kliniku v údolí Santa Clara na kremáciu. Všade som ju hladila. Ovoňala som jej uši a držala jej labky. Priala som si, aby som mala ten odtlačok nohy. Ale nemala som ho. Neúspech. Rozlúčili sme sa. Navždy.

Potom mi karta dorazila domov.

Veterinárni technici oxeroxovali báseň o dúhovom moste a pripevnili ju na kus farebného papiera. Naľavo od básne bol malý kúsok Stellinej ryšavej srsti a vpravo dole atramentová stopa. Stellina stopa.

Stál som vo svojej obývačke. Dotkol som sa stopy a plakal som.

V tej chvíli som si osvojil veterinárnych technikov.

Upiekla som im tortu, aby som im prejavila vďaku. Na každú návštevu veterinára som im priniesla tortu. Sara potrebuje očkovanie pre šteniatko? Tekvicový koláč s korením . Bartie má infekciu ucha? To znie ako čas na čokoládovú tortu proti kazom.

Z pečenia sa stal rituál. Takže teraz, keď sa mi nepodarí priniesť koláč, počujem o ňom...

Pred pár týždňami Sara naháňala veveričku do krovia a vyšla von s opuchnutým okom. Bol to čiastočne núdzový stav, kedy nebol čas na koláč. U veterinára Megan vošla do vyšetrovne, aby nám pomohla Saru zadržať. Uprostred napätého zákroku, odstraňovania líščeho chvosta z ľavého oka Sary, Megan nasadila rozhorčený výraz a spýtala sa: „Počkajte chvíľu... kde je koláč?“

Potom Josie, keď mi pripravovala účet, povedala: „Prepáč, že mi to tak dlho trvá. Som trochu slabá, pretože... no, vieš... tentoraz nie je žiadna torta...“

Doberajú si ma a hneď sa ospravedlňujú. „Vieš, že si robíme srandu, však?“ hovoria.

Hovorím im: „Tento vtip o nedostatku koláča si udržím pri živote čo najdlhšie.“

V duchu dodávam: „Pretože sa tu cítim ako v rodine. Cítim sa tu ako doma. Cítim sa tu ako v láske. Stopy lásky.“

Stopy lásky…

Myslím na pohľadnicu, ktorú mi vyrobili veterinári. Bola odtlačok, ktorý mi poskytli, len atrament na stránke, alebo to bola láska, ktorá ma zabila slzami a nádejou? Vedia vôbec veterinári, čo urobili? A sú to veterinári, alebo sú to bódhisattvovia, prebudené bytosti žijúce v pravde a oddanosti, vytvárajúce spojenia a ctiace to, na čom záleží najviac?

Verím, že sú to osvietené bytosti. Ak sú osvietené bytosti, potom sú také aj všetky bytosti, ktoré slúžia, držia sa za ruky, labky, naťahujú sa, merajú teplomery, bolesti srdca a túžby.

Toto sprisahanie osvietených bytostí všade na svete vyvoláva ešte väčší obraz. Čo ak tajná, posvätná láska trpezlivo čaká v každom a vo všetkom? A čo ak táto láska zanecháva stopy, dôkazy o svojej rozvíjajúcej sa večnej starostlivosti o nás všetkých?

Vychutnávajúc si energiu večnosti, premýšľam o svojom vlastnom živote a o tom, ako stopy lásky zanechali stopy dôkazov. Áno, vidím tie stopy, keď sa pozriem.

V 40. rokoch 20. storočia v New Yorku existoval chodník, ktorý sa začínal na klzisku... Chlapec menom John prišiel na korčuliach k dievčaťu menom Emily a spýtal sa: „Budeš korčuľovať so mnou?“ Stopy viedli tohto chlapca a dievča po svadobnej ceste. Vzali sa a vytvorili rodinu so štyrmi malými dievčatkami. Naučili nás milovať hudbu, vzdelanie a zvieratá. Táto láska, tieto stopy ma priviedli na vysokú školu v Severnej Karolíne, kde som stretla Debbie a Jeffa. Potom ma stopy zaviedli späť do New Yorku, kde som stretla svojho manžela Hugha. Dal mi na Vianoce mačku – Mirandu – ktorá vo mne znovu prebudila úctu k zvieratám.

Okolo roku 1994 – Buster, Bonnie, Miranda, Santa Claus, Audrey, Hugh a morča Bob.

Nové stopy nás zaviedli do Kalifornie, kde sme sa opäť stretli s Debbie a Jeffom. Presvedčili nás, aby sme si zaobstarali vizslu, aj keď som tvrdila: „Nechcem psa, je to príliš veľa práce.“ Mala som pravdu. Psy sú príliš veľa práce, sú príliš srdcervúci, a predsa stopy vedeli, že je to lepšie.

Priniesli nám Stellu, ktorá mi pošliapala dušu a zlomila mi srdce svojou krásou.

Ďalšie stopy. Stella prešla tisíce kilometrov vedľa mňa, až kým ma jej stopy, jej láska, nepriviedli k okamihu, keď som stála vo svojej obývačke a plakala kvôli sústrastnej kartičke. A Stellino tvrdohlavé odmietanie, moje neúspešné pokusy prilepiť jej labku – aj to bolo súčasťou plánu so stopami.

Nedosiahol som požadovaný odtlačok.

Získal som odtlačok, ktorý som potreboval.

Od veterinárov som získal stopu, stopu, ktorá ma zaviedla na miesto za hranicami chápania. Získal som stopu, ktorá ma naučila o niečom nepochopiteľnom, no zároveň nekonečne prítomnom.

Možno vždy dostaneme stopy, ktoré potrebujeme. A možno tajomstvo dobrého života nespočíva ani tak vo vynucovaní stôp. To je ako snažiť sa prinútiť vizslu, aby si strčila labku do mokrého cementu. Namiesto nútenia sa môžeme naučiť vidieť neviditeľné stopy, trvalú lásku, ktorá nás podporuje a vedie teraz aj navždy.

Áno, tajomstvom dobrého života je dôverovať stopám lásky.

Najprv vidíme stopy, ktoré považujeme za samozrejmosť – starostlivosť o miliardy (áno, miliardy) ľudí s veľkým srdcom, ktorí konajú malé skutky oddanosti.

Vidíme, ako tieto skromné ​​stopy budujú spojenie, lásku, smiech, mannu z neba, obživu – koláč, ak chcete.

Potom vidíme všetky stopy obklopené väčšími stopami – stopami, ktoré riadia naše životy. Môžeme sa týmto stopám brániť, vyhýbať sa im a ignorovať ich. Napriek tomu stopy zostávajú na správnej ceste. Neúprosne nás vedú k väčšiemu, čo ešte len príde. Rozbíjajú ilúziu bezvýznamných okamihov, keď nás vedú k intímnemu nekonečnému významu.

Takže dnes dôverujte láske. Dôverujte stopám lásky. Nechajte sa stopami lásky niesť na tejto ceste zvanej domov, presne tam, kde ste.

Myšlienky na zamyslenie:

Nájdite si čas a všímajte si ľudí vo svojom živote, ktorí vám slúžia nespočetnými spôsobmi.

Všimnite si, ako slúžite druhým prostredníctvom jednoduchých skutkov oddanosti. Aká je vaša „stopa láskavosti“?

Vyberte si okamih vo svojom živote. Teraz sa obzrite späť a všimnite si všetky zdanlivo nevýznamné detaily, ktoré vás tam priviedli.

V ťažkých chvíľach dôveruj neviditeľnej ceste, ktorá ťa privedie domov, presne tam, kde si.