Asi raz za mesiac narazím na človeka, ktorý vyžaruje vnútorné svetlo. Títo ľudia môžu byť v akejkoľvek oblasti života. Vyzerajú veľmi dobre. Dobre počúvajú. Vďaka nim sa budete cítiť vtipne a cenení. Často ich pristihnete, ako sa starajú o iných ľudí a ich smiech je hudobný a ich správanie je plné vďačnosti. Nemyslia na to, akú úžasnú prácu robia. Vôbec nemyslia na seba.
Keď stretnem takého človeka, rozjasní mi to celý deň. Ale priznám sa, že mám často smutnejšiu myšlienku: Pripadá mi, že som dosiahol slušnú úroveň kariérneho úspechu, ale nedosiahol som to. Nedosiahol som takú štedrosť ducha, ani takú hĺbku charakteru.
Pred pár rokmi som si uvedomil, že chcem byť o niečo viac ako títo ľudia. Uvedomil som si, že ak to chcem urobiť, budem musieť tvrdšie pracovať, aby som zachránil svoju vlastnú dušu. Musel som zažiť taký druh morálnych dobrodružstiev, ktoré produkujú tento druh dobra. Musel som byť lepší vo vyvážení svojho života.
Napadlo mi, že existujú dva súbory cností, cnosti resumé a cnosti chválospev. Cnosti resumé sú zručnosti, ktoré prinášate na trh. Cnosti chválospevu sú tie, o ktorých sa hovorí na vašom pohrebe – či už ste boli láskaví, statoční, čestní alebo verní. Boli ste schopní hlbokej lásky?
Všetci vieme, že cnosti chválospevu sú dôležitejšie ako tie resumé. Ale naša kultúra a naše vzdelávacie systémy trávia viac času výučbou zručností a stratégií, ktoré potrebujete pre kariérny úspech, než kvality, ktoré potrebujete na vyžarovanie tohto druhu vnútorného svetla. Mnohí z nás majú jasnejšie v tom, ako budovať vonkajšiu kariéru, ako v tom, ako budovať vnútorný charakter.
Ale ak žijete pre vonkajšie úspechy, roky plynú a vaše najhlbšie časti zostávajú nepreskúmané a neštruktúrované. Chýba ti morálny slovník. Je ľahké skĺznuť do sebauspokojenej morálnej priemernosti. Hodnotíte sa podľa krivky odpúšťania. Myslíš si, že pokiaľ očividne nikomu neubližuješ a ľudia ťa majú radi, musíš byť v poriadku, ale žiješ s nevedomou nudou, oddelený od najhlbšieho zmyslu života a najvyšších morálnych radostí. Postupne sa otvára ponižujúca priepasť medzi vaším skutočným ja a vaším vytúženým ja, medzi vami a tými rozžiarenými dušami, ktoré občas stretnete.
COMMUNITY REFLECTIONS
SHARE YOUR REFLECTION
2 PAST RESPONSES
David Brooks ought to forgive himself. The kind of radiant people he justifiably admires are exceptional people, like Einstein, Gretzky, Mozart, or Shakespeare, in their respective fields.
The quality he wishes he had, like every human quality, is governed by the normal curve. Some people will be very deficient, some people will be greatly gifted, and most will be, plus or minus, clustered around the average.
The fact that he (and I) can see the pinnacles of radiant goodness, and appreciate it, means he is already above average in this quality. But very few people will ever achieve that, like very few can score 90 goals in an NHL season or write the next Hamlet.
Normal people, those close to the average on the normal curve, can only do the best they can. We ought to also admire those who, through effort, do a little better than their natural limitation.
Thank you!
This concept should be the starting point for where we change our educational system. The old "It's nice to be important but more important to be nice" If children learn that first, they will be important and they will be successful.