Som najmladší z ôsmich súrodencov. Piati z nás zomreli. Zdieľam straty, obavy o zdravie a ďalšie výzvy, ktoré sú spoločné pre ľudské podmienky, najmä v týchto časoch vojen, chudoby, devastácie životného prostredia a chamtivosti, ktoré presahujú tú najkreatívnejšiu predstavivosť. Niekedy sa mi zdá, že je toho všetkého príliš veľa. Kedysi z človeka s pravidelnými hlbokými depresiami, znakom duševného utrpenia v mojej rodine, ktoré postihlo každého súrodenca inak, som dozrel v niekoho, o kom sa mi ani nesnívalo, že sa stanem: neskrotný optimista, ktorý vidí pohár ako vždy niečoho plný. Môže byť z polovice plná vody, sama o sebe vzácna, ale v druhej polovici je dúha, ktorá môže existovať iba v prázdnom priestore.
Naučil som sa tancovať.
Nie je to tak, že by som predtým nevedel tancovať; každý v mojej komunite vedel tancovať, dokonca aj tí s niekoľkými ľavými nohami. Len som nevedel, aké je to základné pre udržanie rovnováhy. To, že Afričania vždy tancujú (pri svojich obradoch a rituáloch), svedčí o tom, že si to uvedomujú. Jedného dňa ma pri tanci zarazilo, že tie úžasné pohyby, ktorými sú Afroameričania na tanečnom parkete preslávení, vznikli preto, že tanečníci, najmä za starých čias, skrúcali rôzne uzly stresu. Niektoré z pohybov dolnej časti chrbta, ktoré nám boli odovzdané a ktoré sa nám zdali iba zmyselné, boli nepochybne vytvorené po celodennej práci ohýbania sa nad pluhom alebo motykou na plantáži otrokára.
V snahe uctiť si úlohu tanca pri liečení rodín, komunít a národov som si najal miestnu sálu a miestnu kapelu a pozval priateľov a rodinu z blízka i z ďaleka, aby sa na Deň vďakyvzdania stretli, aby roztancovali naše smútky, alebo ich aspoň hladšie začlenili do našej každodennej existencie. Ďalšia generácia mojej rodiny, ktorá smútila nad nedávnou smrťou matky, mojej švagrinej, vytvorila temperamentný radový tanec, ktorý ma uistil, že aj keď sme sa všetci stretli so smútkom a problémami, stále môžeme držať hranicu krásy, formy a rytmu – nie je to malý úspech v tak náročnom svete, ako je tento.
Ťažké časy si vyžadujú zúrivý tanec. Každý z nás je toho dôkazom.
Naučil som sa tancovať.
Nie je to tak, že by som predtým nevedel tancovať; každý v mojej komunite vedel tancovať, dokonca aj tí s niekoľkými ľavými nohami. Len som nevedel, aké je to základné pre udržanie rovnováhy. To, že Afričania vždy tancujú (pri svojich obradoch a rituáloch), svedčí o tom, že si to uvedomujú. Jedného dňa ma pri tanci zarazilo, že tie úžasné pohyby, ktorými sú Afroameričania na tanečnom parkete preslávení, vznikli preto, že tanečníci, najmä za starých čias, skrúcali rôzne uzly stresu. Niektoré z pohybov dolnej časti chrbta, ktoré nám boli odovzdané a ktoré sa nám zdali iba zmyselné, boli nepochybne vytvorené po celodennej práci ohýbania sa nad pluhom alebo motykou na plantáži otrokára.
V snahe uctiť si úlohu tanca pri liečení rodín, komunít a národov som si najal miestnu sálu a miestnu kapelu a pozval priateľov a rodinu z blízka i z ďaleka, aby sa na Deň vďakyvzdania stretli, aby roztancovali naše smútky, alebo ich aspoň hladšie začlenili do našej každodennej existencie. Ďalšia generácia mojej rodiny, ktorá smútila nad nedávnou smrťou matky, mojej švagrinej, vytvorila temperamentný radový tanec, ktorý ma uistil, že aj keď sme sa všetci stretli so smútkom a problémami, stále môžeme držať hranicu krásy, formy a rytmu – nie je to malý úspech v tak náročnom svete, ako je tento.
Ťažké časy si vyžadujú zúrivý tanec. Každý z nás je toho dôkazom.
COMMUNITY REFLECTIONS
SHARE YOUR REFLECTION
2 PAST RESPONSES
Thank you so much for the reminder of the release of trauma, of hurt, of pain in dance. May we dance together, apart <3
When I saw this title, “Hard Times Require Furious Dancing”, I immediately recalled the Sufi dervishes. Indeed we are one in our need to dance furiously in times such as these!