Veľmi dobre vieš, že sa na teba hnevám, Bože. Som nepokojný. Neschopný modliť sa. Prečo nezbúraš tú deliacu stenu, ktorá nás oddeľuje? Necítim z tvojej strany žiadnu iniciatívu, žiadnu pomoc. Cítim len túto hroznú hrudku tlejúceho hnevu. A vinu, paralyzujúcu vinu. Ako si mám tu užiť luxus – dostatok jedla, bazén, náš životný štýl s kobercami a vankúšmi? Nič z toho nie je zlé, ale už sa nemôžem uvoľniť a „zmieriť s tým“. Byť doma mi nefunguje dobre.
V poslednej dobe sa snažím priznať si bolesť, ktorú to spôsobuje, a postupne o tom hovorím priateľom. Ale kde si, Bože? Si utešiteľom trpiacim? Útočiskom chudobných? Bohom, ktorý bol vždy so mnou? Alebo si Bohom, ktorý vidí, ale nič nerobí? Bohom, ktorý dopúšťa choroby, keď nie sú peniaze na lieky. Bohom, ktorý hovorí o láske, ale necháva vládnuť krutosť. Bohom, ktorý vyzdvihuje jemnosť, len aby potom sledoval, ako je drvená za ostnatým drôtom. Bohom, ktorý počúva modlitby bohatých kresťanov na celom svete, ale nemení ich srdcia. Bohom, v ktorého mene sa vedú vojny. Bohom, ktorý mlčí uprostred utrpenia. Bohom, ktorý sa všetkým týmto otázkam vyhýba tým, že ukazuje na kríž.
Ktorý Boh si ty? A prečo neodpovedáš na tieto slzy? Vždy som ťa chcel milovať.
Boh sa rozhodol nereagovať na moju časovú os. Napriek tomu mi vyventilovanie hnevu prinieslo určitú úľavu, a tak som sa vrátil do akademickej sféry s hnevom, ktorý tlie v pozadí. S Bohom sme sa ocitli v patovej situácii.
Potom som jedného dňa zažil niečo ako bdelý sen. Nemodlil som sa, len som sedel v záhrade neďaleko univerzity a premýšľal nad neporiadkom, v ktorom som sa cítil tak uväznený. Bez toho, aby som to chcel, som sa zrazu ocitol v dialógu s Bohom, ktorého som toľko týždňov odmietal.
„Predpokladajme, že máš brata, ktorého miluješ,“ povedal som Bohu. „Predpokladajme, že ťa tvoj otec zahrnul hojnými darmi, ale tvojmu bratovi nedal nič. V skutočnosti ho zamkol na dvore a ignoroval ho, pričom mu nechal len malú mašľu zvyškov jedla, ktoré mohol jesť raz denne.“ Ako dlho by si si mohol užívať všetko svoje pohodlie a privilégiá v dome? Ako dlho by si mohol vydržať „modliť sa za svojho brata“ z diaľky? Ako dlho by si začal hnevať tohto otca, ktorý údajne miluje všetky svoje deti, najmä tie chudobné?
A ak ste strávili nejaký čas vonku na tom prázdnom dvore so svojím bratom a veľmi ste sa k nemu priblížili a cítili ste jeho úzkosť z toho, že nedokáže nakŕmiť a obliecť vlastné deti, a videli ste, že – napriek zlému zaobchádzaniu – stále miloval svojho otca a prosebne sa opýtal: „Čím som kedy urazil nášho otca, že sa ku mne takto správa?“
Po tom všetkom, chceli by ste sa znova stretnúť so svojím otcom tvárou v tvár vo svojom pohodlnom dome? Nebáli by ste sa, že ho budete nenávidieť?
A na moje veľké prekvapenie Boh odpovedal:
Vieš, že to tak nie je, Marilyn, hoci chápem, prečo sa tak cítiš. Mám veľa detí. Niektoré z nich zamkli tvojho brata z domu. Srdcom som s ním, ale nechala som ľuďom slobodu. Robia si so mnou, čo sa im zachce. Vieš, láska nič nevynúti. Som v skutočnosti bezmocná ako kvadruplegik. Obklopujú ma bielizňou a sviečkami, slávnostnými sprievodmi a množstvom kvetov a zaplavujú ma svojimi modlitbami. Ale napodiv, len málo z nich si skutočne všíma svojich bratov a sestry. Aj mne to láme srdce.
Som rád, že si si ich všimol. No tak, hnevaj sa, ale prosím, nenáviď ma. Som v tom s tebou viac, než si kedy dokážeš predstaviť. A som aj s tvojimi bratmi a sestrami v táboroch, aj keď ma obviňujú za bremená, ktoré teraz nesú. No tak, nechaj svoje slzy tieknúť. Pozri, plačem s tebou.
Naša patová situácia sa skončila práve vtedy, keď sme s Bohom plakali v tej záhrade v Berkeley. Od tej chvíle som Boha chápal inak. Bez ohľadu na to, čo teológovia môžu hovoriť o opaku, vedzte, že Boh nie je všemohúci, aspoň nie tak, ako väčšina z nás chápe moc. Prečo nie? Pretože tí, ktorí milujú, nikdy nemajú kontrolu nad ostatnými. Pretože láska nás robí úplne zraniteľnými, ako to opísal C. S. Lewis vo svojej knihe Štyri lásky:
Milovať vôbec znamená stať sa zraniteľným. Miluj čokoľvek a tvoje srdce bude určite zlomené a možno aj zlomené. Ak si chceš byť istý, že si ho zachováš neporušené, nesmieš ho dať nikomu, ani zvieraťu. Opatrne ho obal koníčkami a malými luxusmi; vyhýbaj sa všetkým zapleteniam; bezpečne ho uzavri do rakvy alebo truhly svojho sebectva, ale v tejto rakve – bezpečnom, tmavom, nehybnom, bezvzduchovom priestore – sa zmení. Nebude zlomené; stane sa nezlomným, nepreniknuteľným, nenapraviteľným. Alternatívou k tragédii, alebo aspoň k riziku tragédie, je zatratenie. Jediné miesto mimo neba, kde môžeš byť úplne v bezpečí pred všetkými nebezpečenstvami a poruchami lásky, je peklo.
Chesterton mal pravdu. Láska chce byť s milovaným. Láska nemôže veci napraviť, ale láska vždy klope a prichádza priamo, aby bola s milovaným uprostred jeho utrpenia, dokonca aj v hlbinách pekla. Láska neizoluje ani neizoluje; láska si vyberá byť s ním. Láska nenúti; môže len pozývať. Boh čaká: „Hľa, stojím a klopem na dvere. Ak ma niekto počuje volať a otvorí dvere, | vojde dnu a bude s ňou večerať a ona so mnou“ (Zjv 3,20).
Napriek našim vytrvalým a tvrdohlavým očakávaniam opaku, Boh nikdy nesľubuje, že nám odstráni bolesť, ale skôr sľubuje, že nám zostane nablízku uprostred nej. Proroci nás pozývajú, aby sme mu „dali meno Emanuel, čo znamená Boh s nami“ (Iz 7,14). Máme k tomu Božie slovo: „Hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20).
Od tohto prísľubu závisí všetko.
COMMUNITY REFLECTIONS
SHARE YOUR REFLECTION
2 PAST RESPONSES
Thank you for sharing such an empowering story, sister.
You mentioned the theft by camp supervisors. How much of donations reach the refugees and how much is stolen? How can you control this?
Honored to have read this...Thank you for sharing, dear sister. Yes, He is with us and will never leave nor forsake us