KRISTA TIPPETT, MODERÁTORKA: Je to pozoruhodná črta našej doby: Meníme Povahu starnutia. Tak Ako Ka

PA. TIPPETTOVÁ: Citovali ste vedca, ktorý o tom premýšľal, že z právneho hľadiska existuje priateľstvo druhoradého postavenia a že ak na konci života znovu vytvoríme nové druhy komunity, budú existovať aj praktické veci, ktorými sa treba zaoberať.

PANI GROSSOVÁ: Myslím, že to je asi správne. Mám veľmi silné pocity ohľadom, viete, všeobecného znehodnocovania priateľstva. Myslím tým, že mu chýba právne postavenie. V skutočnosti som sa starala o umierajúcu kamarátku dosť dlho predtým, ako ochorela moja matka, ktorá mala rodičov a sestru, ktorá by sa, myslím, najlepšie vyjadrila, stratila.

PANI TIPPETTOVÁ: Správne. Nie každý sa v tejto situácii postaví tak, ako vy a váš brat.

PANI GROSSOVÁ: Starala som sa o neho a moja mama bola úplne mimo seba. Stále hovorila: „On nie je tvoja rodina, on nie je tvoja rodina.“ A ja som jej stále hovorila: „Vieš, mami, kto si predstavuješ, že to pre mňa urobí?“ Ako mohla byť tak uväznená v tejto predstave, že to robí len rodina? Myslím, že v ideálnom svete by sme sa všetci pozerali na model homosexuálnych mužov počas krízy AIDS, pretože to boli rodiny z vlastnej vôle, nie rodiny pôvodu, a úžasne sa o seba starali.

PANI TIPPETTOVÁ: Je také zaujímavé pomenovať takúto vec. Premýšľate o, ehm, viete, podstate identity a o tom, čo sa s ňou deje počas života? Toto je niečo, o čom som už premýšľala, ale naozaj ma to zasiahlo, keď som čítala váš príbeh. Myslím tým, vaša matka je žena, ktorá bola zdravotnou sestrou, bola matkou, bola manželkou. Opísali ste ju ako inteligentnú, šetrnú, odolnú a vynaliezavú. V skutočnosti sa jej darilo aj ako vdove. Bola v pohode so samotou. Bola nezávislá.

Viete, potom neskôr, takže to bola ona, však? Myslím, že to sú niektoré spôsoby, ako opísať ženu, ktorú ste poznali. Myslím, hovoríte o ťažkostiach s jazykom. Zrazu zostarnete. Zrazu ste seniorkou. Bola tam jedna recenzia vašej knihy, kde niekto opísal vašu matku ako temperamentnú osemdesiatnicu, čo viem, že myslel ako kompliment. Ale neopisuje to tú ženu v jej plnosti.

PANI GROSSOVÁ: Áno, vlastne si nie som istá a asi si budem musieť počkať, kým tam budem, aby som na to vedela odpoveď, hoci je to naozaj veľký dar okrem mojej mamy mať v živote aj iných veľmi starých ľudí, viete, rodičov priateľov, ľudí, ktorých som učila v domove dôchodcov. Myslím tým, že sú to neuveriteľní učitelia a učitelia iným spôsobom, keď nie sú vašou matkou. Ale nie som presvedčená, že pre nás v strednom veku nie je horšie si to predstavovať, ako pre nich, ktorí to zažívajú, pretože sa im to deje postupne.

V knihe rozprávam príbeh o tom, ako mi mama po návrate z dovolenky oznámila – myslím tým prvé slová, ktoré vyslovila, keď som vošla do zariadenia asistovaného bývania, kde vtedy bývala – že potrebuje plienky. Viete, povedala mi to strašne vecne, čo bol mamin spôsob. Myslím tým, že potrebujem plienky a potrebujem Sweet'N Low a potrebujem ovsené vločky, ak si dobre pamätám.

Bola som z toho taká vyvedená z miery, že ma suseda zdvihla priamo v mojom obchode s potravinami a nosila ma z uličky do uličky. Neskôr som povedala kamarátke, že nechápem, prečo bola tá konkrétna značka taká znepokojujúca – oveľa viac znepokojujúca pre mňa ako pre ňu. Kamarátka poznamenala, že existuje veľa dôvodov, prečo to pre ňu bolo v tom čase úľavou. Pretože cesta z invalidného vozíka na toaletu spôsobovala pády a všetky možné problémy, takže si nie som istá, či je to také zlé, keď sa to skutočne stane, ako keď sa to pri tom pozeráte. Dúfam, že nie.

PANI TIPPETTOVÁ: Áno. No, nie, to dáva veľký zmysel. Myslím, opäť, čo sa týka skúsenosti starnutia, však? Je tu pomalé umieranie, ale je tu aj dlhé žitie a skutočné prežívanie starnutia začína oveľa skôr ako po 80-tke, však? Takže, myslím, aj v 50-tke mi príde na um, že na starnutí niečo je a človek si začne uvedomovať, že existuje určitá postupná strata. Sú tu aj veci, ktoré sa získavajú, však? Myslím, a len sa pýtam, či existuje nejaký spôsob, ako urobiť túto postupnú zmenu inak, keď ste si prežili to, čo ste povedali, ten vzdialený breh starostlivosti s matkou, alebo si tým musíme jednoducho prejsť [smiech]?

PANI GROSSOVÁ: Myslím si, že je to oboje. Myslím si, že si tým musíte prejsť a myslím si, že namiesto toho, aby ste zavreli oči, sa rozhodnete, že je na tom niečo zaujímavé, aj keby len v zmysle duchovného životného cyklu... Myslím tým, že nemáte na výber, však?

PANI TIPPETTOVÁ: Áno, správne. Áno.

Zaujalo ma, že ste pred chvíľou spomenuli AIDS a tie komunity homosexuálnych mužov, ktorí sa o seba navzájom starali, keď bol AIDS rozsudkom smrti. Myslím, že ste boli jedným z prvých reportérov o AIDS, však? A všimol som si, že ste v priebehu rokov veľa písali o autizme?

PANI GROSSOVÁ: Áno. Áno.

PANI TIPPETTOVÁ: Ktorý…

PA. GROSSOVÁ: K autizmu ma inšpirovali veľmi blízki priatelia s autistickými deťmi a ja som chcela pochopiť, čo sa s ich deťmi deje, a prípadne s nimi nadviazať vzťah.

PANI TIPPETTOVÁ: A to je skúsenosť, ktorá v kultúre dosiahla určité kritické množstvo. Chcem tým povedať – tu je ďalší spôsob, ako sa naša kultúra možno musí prispôsobiť tejto realite – núti nás to premýšľať o [smiech] nedokonalosti a krehkosti ako o súčasti životného cyklu a samozrejme, vždy to tak bolo, ale naša kultúra bola celkom dobrá v skrývaní týchto vecí alebo predstieraní, že sa mi to nestane, kdekoľvek to bolo možné.

PANI GROSSOVÁ: Áno. Áno. Myslím si, že neviem, či ste už v tomto veku, ale existuje aj bod, keď polovica, ak nie viac ako polovica vašich priateľov, má rakovinu. A to je dosť zvláštne a ťažké.

PANI TIPPETTOVÁ: Ale je to súčasť spôsobu, akým teraz žijeme, spôsobu, akým teraz dokážeme žiť. Je to súčasť dlhšieho života.

PANI GROSSOVÁ: Myslím si, že jednou z vecí, ktoré sú skvelým darom novinárstva, je možnosť si tieto veci trochu preštudovať, skôr ako sa stanú vašimi, ak chcete, ak to dáva zmysel. Pre mňa bola na autizme v istom zmysle najfascinujúcejšia vec statočnosť týchto matiek, viete, ten pocit, že vám jednoducho rozdali kartu a keby sa vás niekto niekedy predtým opýtal, či si myslíte, že by ste mohli urobiť X, Y, Z, vaša odpoveď by pravdepodobne bola nie. Ale väčšinou robíme to, čo musíme.

PANI TIPPETTOVÁ: Správne, a nakoniec si povieme „áno“.

PANI GROSSOVÁ: Prepáčte?

PANI TIPPETTOVÁ: Nakoniec žijete v áno.

PANI GROSSOVÁ: Áno. Aké pekné vyjadrenie, aké pekné vyjadrenie.

PANI TIPPETTOVÁ: Povedali ste predtým, že život sa nevráti do starých koľají, kým vaša matka nezomrie, kým sa toto všetko neskončí. Ale v skutočnosti ste sa nevrátili k tomu istému, keď odišla.

PANI GROSSOVÁ: Nie, neurobila som to. Myslím, že mám z toho zmiešané pocity [smiech].

PANI TIPPETTOVÁ: O čom?

PANI GROSSOVÁ: No, viete, určite sú ľudia, ktorí by povedali, že stále o tom premýšľať a hovoriť o tom a všetkom tom po toľkých rokoch musí dokázať, že, viete, prežívam nejaký neprirodzený zážitok zo smútku. Nemyslím si, že je to tak. Myslím, že som sa dostala k téme, ktorá ma novinárske zaujala a ktorá ovplyvnila toľko ľudí, že stálo za to o nej tak dlho premýšľať, viete, ale – tiež, myslím, je to, ehm, zistíte, z čoho ste stvorení, ak ste si ešte neboli istí, že poznáte odpoveď na túto otázku.

A ak je v tomto dlhom a pomalom umieraní nejaká výhoda, je to veľa času na to, aby sa dali na pravú mieru veci, ktoré sa predtým nedali napraviť. Myslím tým, viete, určite to zmenilo architektúru mojej rodiny. Určite to zmenilo povahu mojich spomienok na moju matku a myslím si, že takými zostanú navždy. Myslím tým, že na jednej strane ma to viac desí a na druhej strane ma to menej desí.

PANI TIPPETTOVÁ: Jane Grossová je zakladajúcou blogerkou blogu „The New Old Age Blog“ v denníku The New York Times . Bývalá korešpondentka denníka Times a teraz príležitostná prispievateľka. Na záver ešte jeden úryvok z jej pamätí s názvom Horkosladké obdobie: Starostlivosť o našich starnúcich rodičov – a o seba .

Pani Moosová: [číta] Stále hovorím, že táto skúsenosť sa môže stať niečím iným ako zúfalým a pochmúrnym, ak to dovolíte . Je to naozaj voľba. Všetci poznáme dospelé deti, ktoré utiekli, keď prišla tá chvíľa. Ale predstava úteku z vás nerobí zlého človeka. Fantazírovala som, zvyčajne v hypnagogickom priestore medzi spánkom a bdením, čeliac ďalšiemu dňu nevedomosti a vyčerpania, o tom, že namierim auto na západ a budem šoférovať, šoférovať, šoférovať. Som rada, že som to neurobila, pretože namiesto toho som sa naučila, z čoho som stvorená; našla som svoje lepšie ja. Našla som svoju matku. Našla som svojho brata. Ale to všetko prišlo neskôr.

Seriál On Being , vysielaný naživo aj online, produkujú Chris Heagle, Nancy Rosenbaum, Stefni Bell a Susan Leem. Dave McGuire je náš hlavný producent. Trent Gilliss je hlavný strihač. A ja som Krista Tippett.

[Oznámenia]

PANI TIPPETTOVÁ: Nabudúce ďalší rozhovor z našej nedávnej cesty do Istanbulu. Preskúmame hlasy žijúce na duchovných hraniciach, ktoré nesú niektoré z najväčších napätí a možností nášho sveta, vrátane dominikánskeho mnícha ponoreného do kontemplatívnych tradícií kresťanstva aj islamu. Pridajte sa k nám.

Toto je APM, Americké verejnoprávne médiá.