Praktizovanie rehumanizácie V čase, keď Sa posúvame Do Neistoty

Toto je účinná prax, o ktorú sa podelili so mnou od Johna Paula Lederacha. John Paul je sociológ a špecialista na transformáciu konfliktov. Pôsobil ako mierotvorca v Nepále, Somálsku, Severnom Írsku, Kolumbii a Nikarague v otázkach súvisiacich s priamym násilím a systémovým útlakom. Svoj život zasvätil skúmaniu a implementácii alternatív k dehumanizácii a násiliu prostredníctvom procesov, ktoré znovu prebúdzajú empatiu, rešpekt, porozumenie a vzájomnú identifikáciu. Túto prax nazýva rehumanizácia .

Ján Pavol II. vysvetľuje, že rehumanizácia zahŕňa podporu našej morálnej predstavivosti, aby sme v druhom videli najprv osobu, potom v druhých videli seba a nakoniec rozpoznali našu spoločnú ľudskosť. Znamená to tiež rozšíriť naše vlastné vnímanie seba samého, aby sme boli citliví na utrpenie druhých a dúfajme, že začneme rešpektovať základnú ľudskú dôstojnosť všetkých.

Ján Pavol II. identifikuje štyri druhy predstavivosti, ktoré podporujú rehumanizáciu. Prvým je „predstavivosť vnúčaťa“. Tým myslí, že sa môžeme premietnuť do budúcnosti a vidieť, že naše vnúčatá a vnúčatá našich protivníkov by mohli ľahko mať intímnu a spoločnú budúcnosť. Prostredníctvom tohto procesu si môžeme predstaviť samých seba vo vzťahovej sieti, ktorá zahŕňa našich protivníkov. Tento druh predstavivosti nám umožňuje vidieť za hranice našich súčasných konfliktov a predsudkov. Nabáda nás pracovať pre spoločné dobro všetkých. Motivuje nás tiež k pochopeniu rozdielov v názoroch a hodnotách, a tým môže byť cestou z nenávisti a objektivizácie druhých.

Druhým druhom predstavivosti je vytváranie spojencov z nejednoznačnosti, zvedavosti, skúmania, pokory a „nevedomosti“ v procese priblíženia sa k našim nepriateľom, tým, ktorí trpia, a tým, ktorí sa od nás veľmi líšia. Vyžaduje si to predstavivosť, aby sme otvorili srdce nepredstaviteľným možnostiam a práve tým veciam, ktoré nás ohrozujú. Toto učenie od Jána Pavla II. mi pripomenulo nabádanie môjho učiteľa Bernieho Glassmana, aby sme spočívali v „nevedomosti“, jednej z troch zásad mierotvorcu alebo toho, čo Suzuki Roshi nazval „mysľou začiatočníka“.

Tretí druh predstavivosti nám umožňuje predstaviť si inú budúcnosť. Ján Pavol II. to nazval „tvorivou predstavivosťou“, schopnosťou predstaviť si budúcnosť spôsobom, ktorý rehumanizuje všetkých aktérov a vytvára možnosť transformačnej zmeny, a to aj napriek všetkým prekážkam. Tento druh predstavivosti poukazuje na odolný cieľ a revolučnú trpezlivosť, schopnosť nebáť sa ani byť netrpezlivý, keď si predstavujeme rozsiahlejší horizont, než sme si mysleli, že je možný.

Štvrtým druhom predstavivosti je „predstava rizika“ – riziko nepripútanosti k výsledkom, riziko zotrvania v neznámom, riziko prekonania rozdielov a čelenia neistote so zvedavosťou a silou. A riziko odvahy a lásky čeliť odporu v našich vlastných komunitách a našich vlastných mysliach, keď sa snažíme ukončiť dehumanizáciu, objektivizáciu a utrpenie.

Sila predstavivosti a zdravej empatie nám umožňuje vidieť veci z úplne inej perspektívy a môže nás viesť a inšpirovať k tomu, aby sme odolávali normalizácii neznesiteľného.