Zvuky Ticha

Západ slnka nad Uluru (foto: Martin Fisher/Flickr)

„Príde deň, keď bude musieť človek bojovať proti hluku rovnako neúprosne ako proti cholere a moru.“ To povedal v roku 1905 bakteriológ Robert Koch, držiteľ Nobelovej ceny. O storočie neskôr sa tento deň oveľa priblížil. Dnes sa ticho stalo ohrozeným druhom. Naše mestá, predmestia, poľnohospodárske komunity, dokonca aj naše najrozsiahlejšie a najodľahlejšie národné parky nie sú bez vpádov ľudského hluku. Úľavu nenachádzame ani na severnom póle; o to sa starajú lietadlá prelietavajúce medzi kontinentmi. Navyše, boj proti hluku nie je to isté ako zachovávanie ticha. Naše typické stratégie proti hluku – štuple do uší, slúchadlá s potlačením hluku, dokonca aj zákony o tlmení hluku – neponúkajú žiadne skutočné riešenie, pretože nám nijako nepomáhajú znovu sa spojiť a počúvať krajinu. A krajina hovorí.

V dejinách ľudstva sme dosiahli obdobie, keď si globálna environmentálna kríza vyžaduje trvalé zmeny v životnom štýle. Viac ako kedykoľvek predtým sa potrebujeme opäť zamilovať do krajiny. Ticho je naším miestom stretnutia.

Je naším vrodeným právom počúvať, ticho a nerušene, prírodné prostredie a chápať ho podľa svojich predstáv. Dlho pred zvukmi ľudstva existovali iba zvuky prírodného sveta. Naše uši sa vyvinuli dokonale naladené na to, aby počuli tieto zvuky – zvuky, ktoré ďaleko presahujú rozsah ľudskej reči alebo dokonca našich najambicióznejších hudobných vystúpení: vánok, ktorý naznačuje zmenu počasia, prvý jarný spev vtákov ohlasujúci oživenie krajiny a návrat k rastu a prosperite, blížiaca sa búrka sľubujúca úľavu od sucha a meniaci sa príliv pripomínajúci nám nebeský balet. Všetky tieto zážitky nás spájajú späť s krajinou a s našou evolučnou minulosťou.

One Square Inch of Silence je miesto v dažďovom pralese Hoh , ktoré je súčasťou Národného parku Olympic – pravdepodobne najtichšieho miesta v Spojených štátoch. Aj toto miesto je však ohrozené, chránené iba politikou, ktorú neuplatňuje ani samotná Správa národných parkov, ani ju nepodporujú primerané zákony. Dúfam, že One Square Inch spustí tiché prebudenie vo všetkých, ktorí sú ochotní stať sa skutočnými poslucháčmi.

Ochrana prirodzeného ticha je rovnako nevyhnutná a dôležitá ako ochrana druhov , obnova biotopov, čistenie toxického odpadu a znižovanie emisií oxidu uhličitého, aby sme vymenovali aspoň niektoré z bezprostredných výziev, ktorým čelíme v tomto stále mladom storočí. Dobrou správou je, že záchrana ticha môže byť oveľa jednoduchšia ako riešenie týchto ostatných problémov. Jediný zákon by signalizoval obrovské a okamžité zlepšenie. Tento zákon by zakázal všetkým lietadlám prelietavať nad našimi najnedotknutejšími národnými parkami.

Ticho nie je neprítomnosť niečoho, ale prítomnosť všetkého. Žije tu, hlboko, na One Square Inch v dažďovom pralese Hoh. Je to nerušená prítomnosť času. Dá sa cítiť v hrudi. Ticho vyživuje našu prirodzenosť, našu ľudskú prirodzenosť a umožňuje nám spoznať, kto sme. S vnímavejšou mysľou a naladenejším uchom sa stávame lepšími poslucháčmi nielen prírody, ale aj jeden druhého. Ticho sa dá niesť ako uhlíky z ohňa. Ticho sa dá nájsť a ticho môže nájsť vás. Ticho sa dá stratiť, ale aj znovu nájsť. Ale ticho si nemožno predstaviť, hoci si to väčšina ľudí myslí. Aby ste zažili zázrak ticha, ktorý prekypuje dušou, musíte ho počuť.

Ticho je zvuk, veľa, veľa zvukov. Počul som ich viac, než dokážem spočítať. Ticho je mesačnou piesňou kojota, ktorý ozýva sa vo vzduchu, a odpoveďou jeho partnera. Je to šepot padajúceho snehu, ktorý sa neskôr roztopí s úžasným reggae rytmom takým sviežim, že si naň budete chcieť zatancovať. Je to zvuk opeľujúceho okrídleného hmyzu, ktorý vibruje jemnými melódiami, keď sa obranne vrhá do borovicových konárov a von z nich, aby dočasne unikol vánku, zmes bzučania hmyzu a vzdychania borovice, ktorá vás bude sprevádzať celý deň. Ticho je prelietajúci kŕdeľ sýkoriek gaštanových a brhlíkov červenoprsých, ktoré štebotajú a trepocú a pripomínajú vám vašu vlastnú zvedavosť.

Počuli ste v poslednej dobe dážď? Veľký dažďový prales na severozápade Ameriky je, nie je prekvapením, vynikajúcim miestom na počúvanie. Toto som počul na One Square Inch of Silence. Prvé obdobie dažďov vôbec nie je mokré. Spočiatku z týčiacich sa stromov padá nespočetné množstvo semien. Čoskoro nasleduje jemný potlesk trepotajúcich sa javorových listov, ktoré sa tak ticho usadia ako zimná prikrývka na semená. Ale tento tichý koncert je len predohrou.

Keď príde prvá z mnohých veľkých búrok, ktoré spúšťajú svoju mohutnú hymnu, každý druh stromu vydáva vo vetre a daždi svoj vlastný zvuk. Ani tie najväčšie dažďové kvapky nemusia nikdy dopadnúť na zem. Takmer 90 metrov nad hlavou, vysoko v lesnom poraste, listy a kôra absorbujú veľkú časť vlhkosti... až kým sa táto vzdušná špongia nenasýti a kvapky sa preformujú a zostúpia ďalej... narážajú na spodné konáre a padajú na zvuk pohlcujúce machové závesy... klopú na epifytické papradie... slabo dopadajú na kríky čučoriedky... a búchajú o tvrdé, pevné listy šalalu... až kým nakoniec kvapky nepočuteľne neohnú jemné listy šťaveľa lesného, ​​podobné ďateline, a kvapkajú do zeme. Či už je počuť vo dne alebo v noci, tento tekutý balet bude pokračovať viac ako hodinu po tom, čo samotný dážď skončí.

Pripomínajúc varovanie Roberta Kocha, tvorcu vedeckej metódy, ktorá identifikuje príčiny chorôb, verím, že nekontrolovaná strata ticha je ako kanárik v uhoľnej bani – a to globálny problém. Ak sa tu nedokážeme postaviť, ak budeme ignorovať problém miznúceho prirodzeného ticha, ako môžeme očakávať, že sa nám bude lepšie dariť v zložitejších environmentálnych krízach?