Prekvapenie Je Semienko

Vďačnosť za všetky malé (a veľké) veci v živote

Tento článok od brata Davida, pôvodne uverejnený v časopise Spirituality and Health v roku 2002, naďalej osvetľuje silu úžasu pri pestovaní vďačnosti. S prekvapením ako vstupným bodom sa môžeme celkom jednoducho otvoriť zložitosti života. Irónia tohto napätia medzi zložitým a jednoduchým – ako to brat David objasňuje v tomto článku – je sama o sebe prekvapujúca. Až do takej miery, že sa zdá, že rozdiel medzi jednoduchosťou a zložitosťou je irelevantný. To isté by sa dalo povedať o „malých“ a „veľkých“ veciach v živote. Brat David opisuje prekvapenie ako semienko a vďačnosť ako rast z tohto semena. Možno rozpad týchto paradoxov – veľkého a malého, jednoduchého a zložitého – je podstatou tohto semena. Jednoduché je zložité. Malé je veľké. Všetko je úžasné. Všetko si zaslúži našu pozornosť. A všetko je dôvodom na vďačnosť.

Všimli ste si niekedy, ako sa vám oči trochu rozšíria, keď ste prekvapení? Je to, akoby ste spali, len snívali alebo námesačne vykonávali nejakú rutinnú činnosť a vy začujete svoju obľúbenú melódiu v rádiu, alebo zdvihnete zrak od mláč na parkovisku a uvidíte dúhu, alebo zazvoní telefón a je to hlas starého priateľa a zrazu ste hore. Aj nevítané prekvapenie nás vytrhne z uspokojenia sa so súčasným stavom a oživí nás. Možno sa nám to na prvý pohľad nepáči, ale keď sa obzrieme späť, vždy to dokážeme rozpoznať ako dar. Všednosť sa rovná mŕtvole; prekvapenie sa rovná životu. V skutočnosti moje obľúbené meno pre Toho, koho uctievam s úžasom – jediné meno, ktoré neobmedzuje Boha – je Prekvapenie.

Práve v tejto chvíli, keď si spomínam na duchovných velikánov, ktorých som mal tú česť stretnúť – Matku Terezu, Thomasa Mertona, Dorothy Dayovú, Jeho Svätosť Dalajlámu – stále cítim životnú energiu, ktorú vyžarovali. Ale ako získali túto vitalitu? Na tomto svete nie je núdza o prekvapenia, ale takáto žiarivá živosť je vzácna. Všimol som si, že všetci títo ľudia boli hlboko vďační, a potom som pochopil tajomstvo.

Prekvapenie je semienko. Vďačnosť vyklíči, keď prijmeme výzvu prekvapenia.

Prekvapenie nás automaticky nerobí živými. Živosť je otázkou dávania a prijímania, reakcie. Ak dovolíme prekvapeniu, aby nás iba zmiatlo, ohromí nás a zabrzdí náš rast. Namiesto toho je každé prekvapenie výzvou dôverovať v život a tak rásť. Prekvapenie je semienko. Vďačnosť klíči, keď sa postavíme výzve prekvapenia. Veľkí v ríši Ducha sú tak intenzívne živí, pretože sú tak hlboko vďační.

Vďačnosť sa dá zlepšiť praxou. Ale kde by mali začiatočníci začať? Zjavným východiskovým bodom je prekvapenie. Zistíte, že semienka vďačnosti môžete pestovať len tým, že si vytvoríte priestor. Ak sa prekvapenie stane, keď sa objaví niečo neočakávané, neočakávajme vôbec nič. Riaďme sa radou Alice Walkerovej: „Neočakávajte nič. Žite šetrne na prekvapeniach.“

Nič neočakávať môže znamenať nepovažovať za samozrejmosť, že vaše auto naštartuje po otočení kľúčom. Vyskúšajte to a budete prekvapení zázrakom technológie hodným úprimnej vďaky. Alebo možno nebudete nadšení svojou prácou, ale ak ju na chvíľu prestanete brať ako samozrejmosť, okúsite prekvapenie, že vôbec máte prácu, zatiaľ čo milióny ľudí sú nezamestnané. Ak vám to vyvolá záblesk vďačnosti, budete o niečo radostnejší po celý deň, o niečo živší.

Keď prestaneme brať veci ako samozrejmosť, naše vlastné telo sa stane jednou z najprekvapujúcejších vecí na svete.

Keď prestaneme brať veci ako samozrejmosť, naše vlastné telá sa stanú jednou z najprekvapujúcejších vecí na svete. Neustále ma udivuje, že moje telo každú sekundu produkuje aj ničí 15 miliónov červených krviniek. Pätnásť miliónov! To je takmer dvojnásobok počtu sčítaných ľudových krviniek v New Yorku. Hovoria mi, že cievy v mojom tele, ak by boli zoradené jeden do druhého, by siahali po celom svete. Napriek tomu moje srdce potrebuje len jednu minútu na to, aby prepumpovalo moju krv cez túto filigránsku sieť a späť. Robí to minútu po minúte, deň za dňom, už posledných 75 rokov a stále pumpuje 100 000 úderov srdca každých 24 hodín. Je zrejmé, že je to pre mňa otázka života a smrti, no nemám ani potuchy, ako to funguje, a zdá sa, že to funguje úžasne dobre napriek mojej nevedomosti.

Neviem, ako sa moje oči prispôsobujú, ale keď spievam pri sviečkach, sú 100 000-krát citlivejšie na svetlo, ako keď čítam vonku na verande na poludnie. Nevedel by som, ako dať pokyny 35 miliónom tráviacich žliaz v žalúdku na strávenie jednej jedinej jahody; našťastie vedia, ako si poradiť aj bez mojej rady. Keď na to myslím, keď si sadám jesť, moje srdce prekypuje vďačnosťou.

Od skromného východiskového bodu každodenných prekvapení vedie prax vďačnosti k týmto transcendentným výšinám.

V tých chvíľach sa viem stotožniť so žalmistom, ktorý v úžase zvolal: „Som stvorený tak úžasne a podivuhodne.“ (Ž 139,14) Odtiaľ je už len malý krôčik k tomu, aby sme celý vesmír a každú jeho najmenšiu časť vnímali ako prekvapujúcu. Od skromného východiskového bodu každodenných prekvapení vedie prax vďačnosti k týmto transcendentným výšinám. Thomas Carlyle poukázal na tieto vrcholy duchovného uvedomenia, keď napísal: „Uctievanie je transcendentný úžas“ – transcendentné prekvapenie.