Keď som vyrastal, nikdy som skutočne neuvažoval o tom, aké dôležité je mať predstavivosť. Dá sa povedať, že je to povolanie z detstva. Prichádza to prirodzene. Potom sme narazili na vek, keď sa nám ponúka množstvo bublinových možností, šablóna životopisu, ktorú musíme vytvoriť, a Excel. V tomto bode sa naše učenie musí zmestiť do určitých parametrov: do tej malej bubliny, do limitu jednej strany a do malého digitálneho grafu. Čo sa teda stane s našou predstavivosťou?
Zdá sa, že vybledne.
Byť Aziatom (ako ja) nepomôže. Predpoklad, že ste viac vhodný pre inžinierstvo alebo medicínu, je ako šklbajúci chvost. Zjavne máme takzvanú záľubu v číslach. Ak ste Ázijčan, musíte byť dobrý v matematike – samozrejme.
No potom som sa ukázal ako čudák. Namiesto toho som si vypestoval náklonnosť k slovám a obrazom. V 12 rokoch som mal sen stať sa profesionálnym čmáranicou, čo by sa mohlo zmeniť na kariéru karikaturistu, ak to dobre pôjde. A moji rodičia mi dopriali ten sen. Na rozdiel od iných, ktorým to možno pripadalo smiešne, ma dostali na kreslenie kníh. Keď ma mama videla nečinne sedieť alebo zaspávať medzi hromadou školských kníh, navrhla mi: „Prečo si chvíľu nekreslíš?“ O viac ako desať rokov neskôr sa toho zmenilo len málo. Stále sa smeje nad mojimi kresbami, hovorí mi, aby som kreslil častejšie, a zachovala si ten zápisník.
Možno som mal pokračovať v tejto ceste. Minulý týždeň mi priateľ poslal e-mail so zoznamom práce s názvom Doodler. Smiešne, pomyslel som si. Potom som však uvidel zamestnávateľa – Google. Už to nie je také vtipné, ale v skutočnosti je to možnosť. A skutočne, Google si najíma sviatočného loga pre obrázky, ktoré sa často objavujú na ich domovskej stránke, aby oslávili sviatky a významné príležitosti.
Ako som vyrastal, ako sa zoznam kníh na čítanie predlžoval, úlohy boli tvrdšie a práca zaberala ako študent na vysokej škole akýkoľvek voľný čas, táto schopnosť len tak si sadnúť a vyliať svoju predstavivosť na prázdne plátno sa začala vytrácať. Skôr sa táto kreatívna stránka musela znovu objaviť.
Môj učiteľ dejepisu na strednej mi raz povedal, že história nie je časová os; je to príbeh. Zahodila lineárnosť histórie. Robila to, čo bolo suché a starodávne, očarujúce, pútavé a miestami aj vtipné. To bola jej predstavivosť pri práci. A pomohlo mi to vypestovať si lásku k spoločenským vedám. Naše predstavy môžu byť celkom nákazlivé, dozvedel som sa.
Môže si však táto láska k nápaditosti niekedy nájsť miesto v skutočnom svete? určite.
Čoraz viac mladých ľudí chce dnes pracovať pre začínajúce podniky, kde sa podnikanie stretáva s kreativitou, kde to, čo sa dnes môže zdať nemožné, bude zajtra realitou. Kto vedel, že za kávu Starbucks môžete zaplatiť bez hotovosti alebo kreditnou kartou? Môžete. Stačí naskenovať svoju kartu Starbucks zo svojho smartfónu. Kto vedel, že môžete získať šliapacie čerpadlo za menej ako 40 dolárov, ktoré môže pomôcť poľnohospodárom zavlažovať v rozvojovom svete? Stačí sa pozrieť na prácu podnikateľa Pavla Poláka . Kto vedel, že v 21. storočí sa budeme rozprávať len v 140 znakoch? Možno to urobili ľudia na Twitteri.
Predstavivosť nevytvára len rozprávky a knihy pre deti, ale aj novú víziu spôsobu, akým vedieme svoj život. Predstavy spochybňujú normu, posúvajú hranice a pomáhajú nám napredovať.
Bohužiaľ, táto predstavivosť sa dostáva na vedľajšiu koľaj v triedach, kde sa príliš dlho kladie dôraz na známky a testovanie, na pracoviskách, kde sa popredné miesto v excelových hárkoch a powerpointových prezentáciách stalo každodennou prácou.
.jpg)
Musíme podporiť viac kreativity. Na životopis na chvíľu zabudnite. Zabudnite na posadnutosť známkami. Ak povzbudíme tohto skvelého študenta matematiky, aby bol tiež nápaditý, mohol by použiť tieto algoritmy na inováciu. Ak povzbudíme študentku biológie, aby bola tiež nápaditá, mohla by pre nás navrhnúť nový udržateľný zdroj paliva. Ak povzbudíme tohto ekonomického nadšenca, aby bol tiež nápaditý, mohol by vybudovať nový obchodný model priateľský k ľuďom. Nástroje sú tam. Stačí ich preorientovať na neočakávané. V tom je kreativita – doma, v triede a na pracovisku – taká nevyhnutná.
Preto som sa minulý týždeň pristihla, že sedím s mamou neskoro v noci a čítam si básne Shela Silversteina pre deti. Ukázalo sa, že sú rovnako dobré pre dospelých, možno ešte lepšie.
ZMRZNUTÝ SEN
Vezmem si sen, ktorý som mal minulú noc
A vlož to do mojej mrazničky,
Takže raz dlho a ďaleko
Keď budem starý, vyrástol som,
Vyberiem to a roztopím,
Tento krásny sen som zmrazil,
A prevarte a posaďte ma
A ponorím svoje studené prsty na nohách.
COMMUNITY REFLECTIONS
SHARE YOUR REFLECTION
10 PAST RESPONSES
love the article!! :)
Awesome article! thx! It helped me with my academic piece of writing.
thank you all for the kind words, really appreciate it.
let our imaginations be reawakened!
Thank you. Diane DiPrima wrote a poem called "Rant". In it she repeats, over and over, "The only war that matters is the war against the imagination. All other wars are subsumed in it." Imagination is our ability to empathize, to relate, to imagine our selves in someone else's shoes. It is essential for compassion. And it is under attack. Thank you for celebrating it. May we all do the same!
What a wonderful article. I read this in a room where my Disney stuffed animal, "Figment" rests on a shelf behind me and an empty coffee mug with little cermic feet sits by my side. You helped reinforce that it is absolutely ok for me -for everybody- to embrace both that adult side just as much as that fun, imaginative side. It doesn't have to be separate at all. Thanks for such a refreshing read.
Off I go to get out my box of Crayola crayons, paper, pens, and my imagination! Oh, thanks for the reminder that we're not too old to dream and imagine.
One of the saddest experiences I have had was presenting a holiday music program to a group of children at a disadvantaged local school. My whole program was based on .. dreams and imagination. Should be easy with a group of kids I thought. Wrong. The simple question, "Do you have a dream of something you would like to do?" met with blank stares. "Do you imagine what it might be like to fly?" Nothing. These kids had no idea. It seemed they had no dreams. That one hour program was the hardest I've ever got through. A whole classroom of children with no dreams! Kids who didn't even know how to imagine.
I was so depressed by this experience, that I went home and immediately began to write a song for the next school I would visit. It developed into a children's song which I taught to a group of children in a YWCA in-school mentoring program that I was involved with. We recorded it at a local high school, it was played on our community radio station and it featured as the backing for a promotional video which the mentoring program still uses. It was called "When I Dream (I can do anything)."
The words I used to introduce the kids to the idea of dreaming and imagination were these.
"Nothing has ever been created, no masterpiece painted, no song given voice, no discovery unveiled, without someone, somewhere, who had a dream."
[Hide Full Comment]Janne Henn
this write up made think about the creative childhood of mine which I have decided to dust it new
Oh yes....let's pretend1
Walt Disney taught me an elephant can fly, and a little wooden puppet can wish upon a star and become a human boy. Some time along the way, most of that good stuff was lost by the wayside. I want it back !