Mier Je možný: Pozoruhodný príbeh väzenského priateľstva

Claudia a Ciliana počas jednej z mnohých zmierovacích akcií

Už viac ako 50 rokov vedú Revolučné ozbrojené sily Kolumbie (po španielsky FARC) partizánsku vojnu za sociálnu spravodlivosť. V reakcii na to bohatí a mocní vytvorili polovojenské sily na obranu existujúceho spoločenského poriadku. Na oboch stranách bojujú prevažne chudobní campesinos (dedinčania) a robotníci.

Ciliana, grafická dizajnérka, si odpykáva 29-ročný trest odňatia slobody za vraždu ako členka paramilitárnych síl. Claudia sa pridala k FARC, aby ponúkla svoje zručnosti v oblasti prvej pomoci a psychológie. Doteraz si odpykala osem rokov zo svojho 40-ročného trestu za vraždu a terorizmus. Trest si odpykávajú vo väzení, v ktorom sú umiestnené ženy odsúdené za násilie na všetkých stranách konfliktu. Claudia a Ciliana sú spoluväzkyne – a najlepšie kamarátky.

Mal som tú česť robiť s nimi rozhovor vo väzení. Počas nášho rozhovoru vyžarovali pokoj a zamyslenosť. Ich tváre žiarili radosťou a niekedy aj smútkom.

Pozitívna správa: Čo je na vašom vzťahu také výnimočné?

Ciliana: Bola som tu rok, keď Claudiu preložili na moje oddelenie a pridelili ju ako spolubývajúcu. Ak ste z opačnej skupiny, je nezvyčajné zdieľať izbu a nepožiadať o zmenu pridelenia.

Claudia: Keď som prišla do svojej novej väzenskej izby, našla som si veľmi nápomocnú osobu a keď som si neskôr uvedomila, že je z väzenia Paras, bolo mi to jedno. Ciliana so mnou súhlasila, pretože sa snaží vidieť za zločinom ľudskú bytosť. Začali sme robiť všetko spolu.

Ciliana: Vtedy sme si uvedomili, že máme veľa spoločného. Boli sme svedkami toho, ako deti tej druhej vyrastajú, a sprevádzali sme sa navzájom v bolestiach z toho, že ich nemáme blízko.

Claudia: Bola som pri tom, keď Ciliana počula svoj verdikt, a mohla som ju v jej núdzi podporiť. Keď som telefonovala so svojou štvorročnou dcérou, Ciliana ma utešovala.

Ciliana: Obe sme si uvedomili, že ani jedna z nás nemala v úmysle niekomu ublížiť.

Uvedomili sme si tiež, že môžeme prekročiť ideológiu, ktorá vytvára konflikty a vojny, a zjednotiť sa, čo v nás znovu zažehlo nádej pre ľudstvo.

Keď o veciach diskutujeme, často máme odlišné názory: Claudia zmýšľa ľavicovo [politicky] a ja napravo. Ale hľadáme spoločnú reč.

PN: Ako ostatní reagovali na vaše priateľstvo?

Claudia: Pre ľudí zvonku je zriedkavé pochopiť naše priateľstvo. Ľudia sú šokovaní, pretože existuje mentalita, že ak ste na jednej strane, nemôžete byť na druhej.

Ciliana: Aj ostatných väzňov prekvapilo, že sme sa spriatelili.

PN: Ovplyvnilo to nejako aj ostatných?

Členovia skupiny vyrábajú transparent: „Pracujeme pre mier v Kolumbii“

Ciliana: Jedného dňa, pred piatimi rokmi, sme si pomysleli, že ak to dokážeme my [stať sa priateľkami], prečo by to nedokázali aj ostatní. Všimli sme si, že ak sa chceme zmieriť, musíme najprv začať sami so sebou. Navrhli sme teda projekt zmierenia s ďalšími ženami vo väzení.
Bez vedomia väzenského personálu sme zhromaždili ženy zo znepriatelených strán na súkromný obrad. Tento obrad nám pomohol zjednotiť sa s cieľom smerovať k zmiereniu a vytvoriť pracovnú skupinu zameranú na to, ako odpustiť sebe a ostatným. Odvtedy robíme pôsobivé aktivity.

Claudia: Keď sme ako skupina zosilneli, pozvali sme obete [konfliktov] spoza väznice, aby sa k nám pridali na niektoré aktivity. Zorganizovali sme všetky druhy aktivít zameraných na zmierenie. Rozhodli sme sa, že obeťami sú aj vojaci, tí, ktorí bránia štát. Podujatie, na ktoré sme pozvali vojakov, bolo významné, pretože ženy tu prítomné sa obávali, že nebudú dobre prijaté. Ale stal sa opak. Príslušníci armády, ostatní prítomní a ženy sa objali a spolu plakali.

Práve táto udalosť, za prítomnosti mojej dcéry, ma najviac dojala. Vtedy som ju pred všetkými požiadala o odpustenie. Všetci sme jedna rodina. Aj teraz, po roku, sme s niektorými vojenskými účastníkmi stále v kontakte.

PN: Aké sú vaše plány do budúcnosti?

Claudia: Keď nás prepustia, chceli by sme vytvoriť centrum, kde by sme mohli pokračovať v našich myšlienkach zmierenia s využitím toho, čo sme sa tu naučili.

PN: Ako môžeme všetci vytvoriť lepší svet?

Ciliana: Po prvé, musíme menej súdiť. Po druhé, musíme sa navzájom vidieť v našej podstate. Je pravda, že si ľudia navzájom ubližujú, ale to nie je podstata toho, kým sme. Schopnosť skutočne odpustiť je dôležitá a spôsob, ako dosiahnuť trvalé odpustenie, je skutočne vidieť v sebe navzájom ľudskosť. Aby obeť počula, čo viedlo páchateľa k spáchaniu násilného činu; aby páchateľ plne prijal dopad svojich činov tým, že si vypočuje obeť. V súčasných kolumbijských zmierovacích pojednávaniach nie je priestor na to, aby sa takáto ľudskosť prejavila prostredníctvom skutočnej interakcie – a to sa musí zmeniť.
.................................................
Vďaka Camile Reyesovej, ktorá stretnutie zorganizovala, sa k nám posolstvo týchto dvoch pozoruhodných žien môže dostať aj za múry väznice.