Tlkot Srdca Bubna

V Half Moon Bay, kde bývame, bol jeden chlapík menom Ken, bezdomovec. Býval pod mostom na Hlavnej ulici. Býval vo svojom aute a vyrábal drevorezby. Takže mal všetky svoje drevorezby zoradené tam pod mostom a cez deň sa tam len tak poflakoval.

V tom čase som práve prechádzala naozaj bolestivým rozvodom, môj život bol jednoducho veľmi nepokojný. Cítila som sa veľmi nepokojne a nešťastne a premýšľala som, čo budem robiť, čo bude v mojom živote.

Raz som sa prechádzal po Hlavnej ulici so svojím synom Adamom, ktorý mal vtedy asi 12 alebo 13 rokov. Práve sa začínal zaujímať o bicie.

Povedal: „Oci, chcem ti ukázať jedného z mojich učiteľov hry na bubny.“

Povedal som: „Jasné.“

Tak ma vzal pod most, kde bol Ken. A povedal: „Učím sa od Kena hrať na bubny.“

Povedal som: „Čože?! Učíš sa hrať na bubny od tohto bezdomovca, čo býva pod mostom?“

Povedal: „Áno, poďte dole a pozrite sa.“

Nebol som z toho všetkého veľmi nadšený, ale prišiel som tam a stretol som Kena. A dozvedel som sa jeho príbeh.

Ken bol učiteľom na strednej škole v neďalekom Redwood City a život mu priniesol niekoľko problémov. Stratil prácu, stratil manželstvo, stratil domov, stratil všetko. Nemal nič.

Ale keď som tam sedel pod mostom s Kenom, všimol som si, že je veľmi pokojný. Zdal sa byť v poriadku. Život bol jednoducho krásny.

Spýtal som sa: „Ken, prečo mám pocit, že nie som so svojím životom spokojný? Mám toho toľko a ty nemáš nič. Čo sa deje? Ako môžeš byť so svojím životom taký šťastný?“

Ken vytiahol bubon a začal doň udierať.

Povedal: „Toto je tlkot srdca, ktorý je vždy prítomný. Tlkot srdca nás samých; tlkot srdca našich životov.“

A začal hrať na bubon.

Potom si Adam -- viete, ako 12-ročný -- sadne a tiež začne hrať na bubon. Bol prítomný. A keď bol prítomný, prejavovalo sa mu to v rytme bubnov -- to bol základný tlkot srdca.

Tak sa Adam stal súčasťou skupiny detí, ktoré každý utorok večer chodievali pod most a hrali na bicie s Kenom. V tom momente som sa cítil úplne v pohode. Všetci ostatní rodičia detí sa tiež cítili dobre. Boli sme si istí, že deti sú v dobrých rukách.

Adam a jeho priatelia sa naučili, ako sa spojiť so základným tlkotom srdca.

Posuňme sa o približne 20 rokov dopredu.

Čo robí Adam teraz? Je učiteľom hudby v San Franciscu. Navštevuje školy vo všetkých možných štvrtiach. Hovorí, že niekedy je to veľmi chaotické, najmä v chudobných štvrtiach. Niektoré deti sú bez domova alebo si nie sú isté, kde budú ich rodičia; v živote týchto detí sa deje toľko vecí. A spôsob, akým učí deti hrať na bicie, je tak, že vojde do miestnosti. Potom, namiesto toho, aby sa postavil pred miestnosť a poučil ich – namiesto toho, aby povedal: „O tomto je hudba. Tu je stupnica C. Tu je stupnica D.“ – len sedí v miestnosti a sleduje, ako deti behajú okolo a hádžu po sebe veci a robia to, čo robia.

Potom začne biť do bubna.

Nakoniec sa deti naučia biť na bubny. A nájdu rytmus, ktorý ich drží pohromade. Takto začína s hodinami hudby.

Rozprával mi o jednom dievčati, ktoré je v skutočnosti bez domova a nevie, kde je jej otec, a jej matka má nejaké problémy. Nikto v ich rodine nemá ukončenú strednú školu. Začala hrať na husle a je veľmi nadšená. Chce ísť na vysokú školu a stať sa hudobníčkou. A on ju v tom povzbudzuje.

Tam je Ken, stále pod mostom v Half Moon Bay. Nezaoberá sa rozprávaním o tom, čo s ním život urobil. Len žije srdcom prítomnosti.