Čo nás smrť môže naučiť O živote

Smrť je dôležitým spojencom pre ocenenie života. Nehovorím o chorobnej posadnutosti smrťou. Skôr mám na mysli pociťované uvedomenie si našej konečnosti ako fyzických bytostí – úprimné uznanie krátkeho času, ktorý máme na to, aby sme milovali a učili sa na tejto zemi. Vedomie, že naše telá nevyhnutne zomrú, prepaľuje naše pripútanosti k dôstojnému šialenstvu našej spoločensky vytvorenej existencie. Smrť je priateľ, ktorý nám pomáha uvoľniť sa od lipnutia na spoločenskom postavení a materiálnych statkoch ako zdroji konečnej istoty a identity. Vedomie smrti nás núti konfrontovať sa s cieľom a zmyslom našej existencie, tu a teraz.

Tí, ktorí zažili blízku smrť, potvrdzujú, že uvedomenie si smrti môže byť nekompromisným priateľom, ktorý nás vracia do kontaktu s tým najdôležitejším. Častým pocitom, ktorý vyjadrujú mnohí ľudia, ktorí prežili blízku smrť, je znížený dôraz na peniaze a materiálne veci a zvýšené ocenenie prírody a lásky k iným ľuďom. Dr. Kenneth Ring, výskumník blízkych zážitkov smrti, cituje mladého muža, ktorý mal blízku smrť po vážnej autonehode. V dôsledku toho mladý muž zistil, že si vyvinul „uvedomenie si, že v živote sa deje niečo viac ako len jeho fyzická časť... Bolo to len úplné uvedomenie si nielen materiálneho a toho, koľko si môžeme kúpiť – v podobe áut a vecí, jedla alebo čohokoľvek. Je to viac než len konzumácia života. Existuje bod, kedy mu musíte dať, a to je naozaj dôležité.“

Gándhí raz povedal: „Tak ako sa človek musí naučiť umeniu zabíjania v tréningu násilia, tak sa musí naučiť umeniu zomierania v tréningu nenásilia.“ Ak chceme viesť nenásilný a láskyplný život, môžeme začať tým, že sa vyrovnáme s vlastnou smrťou. Uvedomenie si, že musíme zomrieť, nás prebúdza z nášho sociálneho spánku a do reality našej situácie. Smrť je neústupným partnerom v živote – nevyhnutnou istotou, ktorej sa musíme brániť, keď v našom každodennom živote rozlišujeme medzi dôležitým a triviálnym. V tomto ohľade zvážte slová Nadine Stair z Louisville v Kentucky, ktorá mala 85 rokov, keď napísala: „Keby som mala svoj život na prežitie“:

Nabudúce by som chcel urobiť viac chýb. Uvoľnil by som sa. Rozcvičil by som sa. Bol by som hlúpejší ako na tejto ceste. Bral by som menej vecí vážne. Viac by som riskoval. Liezol by som na viac hôr a plával by som vo viacerých riekach. Jedol by som viac zmrzliny a menej fazule. Možno by som mal viac skutočných problémov, ale menej vymyslených... Bol by som jedným z tých ľudí, ktorí nikdy nikam nechodia bez teplomera, fľaše s teplou vodou, pršiplášťa a padáka. Keby som to musel urobiť znova, cestoval by som naľahko, ako som bol doteraz.

Na záver zvážte múdrosť z dnes už do značnej miery zabudnutej knihy, napísanej v Spojených štátoch v roku 1877. Na svojich záverečných stránkach „Kráľovská cesta života“ opisuje pohľad na život, ktorý pramení z ocenenia smrti. Hoci je napísaná štýlom pôvabnej výrečnosti, ktorý pochádza z minulých čias, hovorí jasne aj dnes:

Žiadne pohlavie nie je ušetrené, žiadny vek nie je vyňatý. Majestátne a dvorské cesty, ktorými prechádzajú panovníci, cesta, ktorou kráčajú literáti, cesta, ktorou prechádza bojovník, krátke a jednoduché anály chudobných, všetky vedú na to isté miesto, všetky končia, nech sú ich trasy akokoľvek rozmanité, v tom jednom obrovskom dome, ktorý je určený pre všetkých živých... Bez ohľadu na to, aké čestné postavenie zastávame, všetci sme podriadení smrti... Správny pohľad na smrť môže byť užitočný na potlačenie väčšiny nepravidelných vášní. Takto napríklad môžeme vidieť, do čoho vedie lakomstvo v rakve lakomca; to je človek, ktorý sa nikdy nemohol uspokojiť bohatstvom; ale pozrite sa teraz na niekoľko dosiek, ktoré ho obklopujú, a na niekoľko štvorcových centimetrov, ktoré ho obsahujú... Pozrite sa na následky nestriedmosti v hrobke pažravca; pozrite sa na jeho chuť do jedla, teraz úplne nasýtenú, jeho zmysly zničené a jeho kosti roztrúsené.

Tieto posolstvá sú jasné. Pred smrťou sa nemôžeme skryť. Jej objatie úplne pohltí našu spoločenskú existenciu. Pracovné pozície, spoločenské postavenie, hmotné statky, sexuálne role a obrazy – to všetko sa musí poddať smrti. To neznamená, že by sme sa mali vzdať našej materiálnej a spoločenskej existencie. Skôr to znamená, že vedomým uctievaním faktu našej fyzickej smrti sme tým posilnení preniknúť cez spoločenskú pretvárku, okázalosť a zmätok, ktoré bežne zakrývajú náš zmysel pre to, čo je skutočne dôležité. Uvedomenie si smrti je spojencom, ktorý naplní naše životy pocitom bezprostrednosti, perspektívy a proporcionality. Uznaním reality smrti si môžeme plnšie vážiť dar života.

Ak by ste si vybrali smrť ako spojenca (ako pripomienku vzácnosti každého okamihu) a ak by ste si vybrali vesmír ako svoj domov (ako pripomienku úžasných rozmerov našej existencie), naplnila by prirodzene váš život v každom okamihu živosť, bezprostrednosť a dojímavosť? Ak by ste vedeli, že zomriete o niekoľko hodín alebo dní, nadobudli by aj tie najjednoduchšie veci žiarivý a prenikavý význam? Stal by sa každý okamih vzácnejším nad všetky predchádzajúce miery? Stal by sa každý kvet, každý človek, každá prasklina v chodníku, každý strom prchavým a nikdy sa neopakujúcim zázrakom? Jednoduchosť života pomáha vniesť do našich životov tento druh jasnosti a vďačnosti. V akých ohľadoch je ocenenie smrti užitočným partnerom vo vašom vlastnom živote?