Kto Opravil chladničku?

Pred mnohými rokmi som býval v malom byte na druhom poschodí v Cambridge v štáte Massachusetts. Jedného dňa mi prestala fungovať chladnička. Stále dokázalo uložiť moje jedlo, ale udržalo ho skôr teplé ako studené. Keď som zavolal do opravovne, povedali, že to bude stáť päťdesiat dolárov, len aby som poslal niekoho, aby sa na to pozrel. Ako chudobný postgraduálny študent s malým disponibilným príjmom som sa rozhodol opraviť chladničku sám.

Najprv som sa vrátil k tomu použitému nábytku, ktorý mi predal chladničku. Na základe môjho popisu toho, čo sa stalo, povedal, že to pravdepodobne potrebuje elektrickú časť, ktorá stojí len pár dolárov, a povedal mi, kde ju kúpiť. Išiel som do obchodu s elektrickými potrebami a muž za pultom mi podrobne vysvetlil, ako presne vybrať starý diel a nahradiť ho novým dielom. Vzrušený a skôr spokojný sám so sebou som sa vybral domov s mojím vzácnym nákupom. Podarilo sa mi ho nainštalovať správne, bez toho, aby som spôsobil ďalšie škody na chladničke alebo mne.

A keď som ho zapojil, chladnička fungovala.

Nemohol som byť viac hrdý. Pokazenú chladničku som opravil úplne sám. Bol som stelesnením americkej vynaliezavosti a know-how, bol som obrazom sebadôvery, Thoreauom mojej generácie. Vedel som sa o seba postarať.

Neskôr v ten deň, keď som ďalej premýšľal o svojom slávnom úspechu, vyvstala mi v mysli otázka – kto naozaj opravil chladničku? Bol som to naozaj ja - alebo to bol ten chlap, ktorý mi povedal, ktorý diel si mám kúpiť a kde ho nájdem? Alebo to bol muž, ktorý mi diel predal a trpezlivo vysvetľoval, ako ho opraviť? Boli to tí bezmenní ľudia v nejakej ďalekej továrni, ktorí skutočne vyrobili súčiastku, bez ktorej by moja chladnička už nikdy nemohla fungovať, bez ohľadu na to, aká pôsobivá bola moja vynaliezavosť? Nakoniec, kto opravil chladničku?

V skutočnosti je prakticky nevyhnutné, aby sme všetci nakoniec opravili chladničku. Sme tak zložito votkaní do tkaniva všetkých bytostí všade, tak hlboko zapojení do tejto obrovskej, spoločnej siete vzájomne prepojeného života, že len strach a odpor a ilúzia oddelenosti nám umožňujú predstaviť si, že by sme niekedy niečo robili sami.

Každý deň úplne závisíme od nespočetného množstva iných ľudí, pokiaľ ide o naše jedlo, prístrešie, elektrinu, vodu, oblečenie, dopravu – prakticky pre každú potrebu, ktorú kedy máme, vrátane starostlivosti a náklonnosti, lásky, dokonca aj života samotného. Aj keď je pre nás niekedy ťažké cítiť, že niekam patríme, opak je často pravdou: Na to, aby sme zostali oddelení od zvyšku našej ľudskej rodiny, je potrebné obrovské množstvo energie.

Naša odlúčenosť je bolestivá fikcia. Každý z nás je potrebný. Keď sa izolujeme a stiahneme sa z ľudstva prostredníctvom našich technológií, našich domnelých rozdielov, nášho strachu z toho, že budeme zranení alebo odmietnutí, v skutočnosti si odopierame lásku, útechu a výchovu tak ľahko dostupnú od tých, ktorí nás milujú a starajú sa o nás. Ešte horšie je, že druhým odopierame naše dary, svoju múdrosť, plody svojho života, ktoré máme ponúknuť, čo prinášame na spoločný stôl, pre spoločné bohatstvo všetkých.

Naša globálna rodina touží po našej spoločnosti. Keď hľadáme politické, sociálne, ekonomické alebo ekologické uzdravenie medzi ľuďmi a druhmi na zemi, každé autentické uzdravenie čaká na múdrosť, prítomnosť, spoločnosť, lásku, ktorú môžeme priniesť len my.

V nikom z nás nie je potrebné opravovať čokoľvek, čo je zlé. Potrebujeme len vedieť, čo je rozbité alebo kde nájsť obchod, ktorá časť chýba alebo ako to vložiť. Len keď sme všetci spolu, zhromaždení v kruhu dôvery a zdieľanej múdrosti, môžeme niekedy dúfať, že opravíme všetko, o čom vieme, že musí byť uzdravené v našej práci, v našich životoch, vo svete.

Každý okamih, najmä keď sa všetko môže zdať tak strašne pochmúrne a my sme takí unavení z toho, že sme unavení - rodina zeme stojí v nádejnom očakávaní nášho príchodu.

Všetko stvorenie čaká na naše vzácne, okázalo jednoduché dary.