Vrátenie Daru

V učení mojich predkov Potawatomi sú povinnosti a dary chápané ako dve strany tej istej mince. Vlastníctvo daru je spojené s povinnosťou použiť ho v prospech všetkých. Drozdovi je daný dar spevu – a tak má aj zodpovednosť privítať deň hudbou. Lososy majú dar cestovať, preto prijímajú povinnosť nosenia potravy proti prúdu rieky. Keď sa teda sami seba pýtame, aká je naša zodpovednosť voči Zemi, pýtame sa tiež: „Aký je náš dar?

Ako ľudia, ktorí sa tu nedávno vyvinuli, nám chýbajú dary našich druhov, fixácia dusíka, opeľovanie a migrácia na 3000 míľ pod magnetickým vedením. Nevieme ani fotosyntetizovať. No nesieme si vlastné dary, ktoré Zem nutne potrebuje. Medzi najsilnejšie z nich patrí vďačnosť.

Vďačnosť sa môže zdať ako slabý čaj vzhľadom na zúfalé výzvy, ktoré pred nami stoja, ale je to mocný liek, oveľa viac ako obyčajné poďakovanie. Poďakovanie znamená uznanie nielen daru, ale aj darcu. Keď jem jablko, moja vďačnosť smeruje k tomu širokoramennému stromu, ktorého kyslé potomstvo mám teraz v ústach a ktorého život sa stal mojím vlastným. Vďačnosť je založená na hlbokom poznaní, že naša samotná existencia sa spolieha na dary bytostí, ktoré v skutočnosti dokážu fotosyntetizovať. Vďačnosť poháňa uznanie osobnosti všetkých bytostí a spochybňuje omyl ľudskej výnimočnosti – myšlienku, že sme akosi lepší, viac si zaslúžime bohatstvo a služby Zeme ako iné druhy.

Evolučná výhoda pre kultúry vďačnosti je presvedčivá. Táto ľudská emócia má adaptívnu hodnotu, pretože prináša praktické výsledky pre udržateľnosť. Cvičenie vďačnosti môže veľmi reálnym spôsobom viesť k praxi sebaovládania, brať si len to, čo potrebujeme. Uznanie darov, ktoré nás obklopujú, vytvára pocit zadosťučinenia, pocit dostatku, ktorý je protijed na spoločenské posolstvá, ktoré nám vŕtajú v duši a hovoria, že musíme mať viac. Praktizovanie spokojnosti je radikálnym činom v spoločnosti riadenej spotrebou.

Domorodé príbehové tradície sú plné varovných príbehov o zlyhaní vďačnosti. Keď ľudia zabudnú uctiť si dar, následky sú vždy materiálne aj duchovné. Prameň vyschne, kukurica nerastie, zvieratá sa nevracajú a légie urazených rastlín a zvierat a riek povstanú proti tým, ktorí zanedbávali vďačnosť. Západná rozprávačská tradícia v tejto veci zvláštne mlčí, a tak sa ocitáme v ére, keď sa právom bojíme o klímu, ktorú sme si vytvorili.

My ľudia máme protokoly vďačnosti; formálne ich aplikujeme na seba. Hovoríme ďakujem. Uvedomujeme si, že prijatie daru nesie zodpovednosť za poskytnutie daru na oplátku. Ďalším krokom v našej kultúrnej evolúcii, ak máme ako druh pretrvať na tejto nádhernej planéte, je rozšírenie našich protokolov o vďačnosti živej Zemi. Vďačnosť je najsilnejšia ako odpoveď Zemi, pretože poskytuje otvorenie sa reciprocite, aktu vrátenia.