O Komunite

Včera som videl jaštericu, ktorá sa v smrti rozpínala a pomáhali mu mravce. Pomaly to prestalo pripomínať jaštericu. S ich pomocou sa vyvíjal do niečoho väčšieho, ako je on sám. Nemohla som odvrátiť zrak.

Niekto iný mohol vidieť vraždu. Ďalší, rýchlosť mravcov. Ale mne tá scéna pripadala posvätná. Zostávalo to celé hodiny pod palmovým kríkom, kde prach a tiene na dláždenej podlahe zhustli do pohyblivej, tancujúcej podoby. Bolo tam chladnejšie.

Zametala som nádvorie. Zakaždým, keď som prešiel, zdalo sa mi, že sa moje telo zmenilo – chladný vzduch mi šúchal pokožku, údami sa mi ťahalo strašidelné ticho. V diaľke som takmer počul hrať violončelo. Cítil som sa pozvaný na obrad. Jašterica, ktorá sa stáva viac ako jej život.

Keď som pozoroval, ako sa jašterica rozpúšťa v niečom mimo seba, myslel som na iný druh stávania sa – taký, ktorého som bol svedkom v priebehu roka. Semeno spomienky je uložené v mojej kamarátke, zberateľke semienok, ktorá sa túla svetom s ľahkou chôdzou, opretým chrbtom a množstvom príbehov vo svojej taške.

Kedysi som bol zdesený záhradník a sledoval som, ako moje vzácne rastliny paradajok chradnú, napriek tomu, že som sa snažila čo najlepšie. Ona, vždy tulák, zbiera semená zo vzdialených krajín – malé kapsule hlúposti aj múdrosti. Raz mi povedala:

"Zber semien vás naučí, ako život skutočne funguje."

Moje paradajkové rastliny, choré z dlhej cesty v balíku semien, sa snažili patriť. Pôda im bola stále cudzia. Pozemok, zatiaľ neznámy. Mnohé neprežili svoju prvú ani druhú generáciu. Ale v tých chvíľach ich fialové a žlté žily vyslali pozvanie – núdzové volanie.

A potom prišli. Vošky. Rezné červy. Spider roztoče. Blšie chrobáky. Thrips. Gastropody. Tu dokonca aj africké slimáky reagujú na každé núdzové volanie – a je ich veľa.

V dňoch, keď sa rastliny rajčiakov prvej a druhej generácie vzdali, videl som, ako sa pomaly, ale isto premieňajú na mory a motýle. Videl som, ako roztiahli krídla a prúdili – do zobáka tancujúceho muchárika, ktorý každý rok od septembra do októbra čaká neďaleko nášho domova.

Takto to bolo u mňa vždy.

Ľudia existujú v pozadí; mojím popredím je prítomný okamih. Nikdy nie prázdne. Vždy plátno — Motýle. Sušené listy. Vetvičky, ktoré rád držím. Odliatky červov, ktoré mi šúchajú päty. Vtáčie volanie. Tichý šok zo stretnutia so Shikrou. Drongo s raketovým chvostom, ktorý sa zdržiava, keď moja matka zje svoj narodeninový obed.

Takto mi prichádza svet. Vstúpim do ľudského sveta cez zrkadlo sveta viac než ľudského, nachádzam ľahkosť v jeho známom bezpečí.

Dokážem vyrozprávať hodiny strávené lezením po stromoch, obkresľovaním kôry prstami. Ale ako zmeriam chvíle, keď zem podo mnou ustúpi kráse, údivu, čaju?

Ako vyčísliť čas, keď som stál ako tichý strážca a čakal na dážď vedľa tisícky bytostí, ktoré môžu piť, len keď padá?

Čakám s nimi jednoducho preto, že sa mi páči ich spoločnosť. Je to najprirodzenejšia spoločnosť, akú poznám.

Predtým som miloval kvety, miloval som kamene.

Aj tu mám svoje preferencie. Oheň sa ku mne prihovára hladným vrčaním, niekedy žiariacim spoza plameňa. Ale vždy som patril na Zem. Do Sky. K vode. Oheň si našiel čas, aby sa stal priateľom.

Vo viac ako ľudskom svete sa mi dýcha lepšie. Vietor sa vlnil cez rebrá, pľúcne tkanivo obklopovalo bolesť, kde sa mi zvierali kosti. Chvenie v mojej hrudi. Tichý povzdych, kým som si uvedomil, že ho potrebujem. Pozornosť sa na okrajoch môjho vedomia zmierňuje a ja som dýchaný.

Včera ma umierajúca jašterica, vetvička manga a prvý letný dážď ustáli z dotieravej otázky: Sme násilný druh?

Odpoveď som našiel v lete.

Leto – jediné slovo, no nikdy nie rovnaké z jednej chvíle na druhú. To strašné teplo nie je stále. Nie cez dni, nie cez hodiny, dokonca ani cez dediny a mestá. Tu naše letá majú nálady.

Slnko spieva na poludnie. Ale nie všetky poludnia horia rovnako.

Niektoré dni, ako včera, leto nieslo rosu. S mamou sme sa pokúšali dráždiť dážď z rosy. Fungovalo to – do večera, dlho potom, čo sme sa zmierili s jeho neprítomnosťou.

A tak, keď sa zahľadím do hĺbky, všetko sa pohne.

Môj dych sa mení ako prvý.

Ale prísť sem, k tomuto dychu, vzal jaštericu, vetvičku a spomienku na mangovník, ktorý kedysi prezeral rybník. Rybník, kde volavky klovali do vodných dier. Kde žaby Jaladhara volali po daždi.

Cez svet viac než len ľudí nachádzam bezpečie, aby som sa mohol znova pozrieť – na ľudí, na ktorých mi záleží.

Môj otec vstúpi na nádvorie. Patriarcha, no v mojich očiach sa pomaly rozplýva v niečom, čo presahuje rámec rodiča – najmä s perleťovo bielou bradou, ktorú si už mesiace pestuje. Už nie len nositeľom autority, ale dôstojnou prítomnosťou, ktorá sa rozvíja tichšími, ľudskejšími spôsobmi.

Moje chápanie ľudského sveta bolo vždy roztrieštené, prepojené rôznymi predstavami. Spomínam si na ľahšie časy, ale je to živý svet, ktorý stál ako strážca môjho zdravého rozumu.

V ľudskom svete som potreboval koncepty.

Keď som nedokázal pochopiť ich plynulosť, stal som sa ostro redukcionistom, zmenšoval som svoj život na najmenší možný priestor – snažil som sa byť aspoň neškodný. Ale aj v tom priestore som si pripomenul potenciu horčičného semienka. Ibaže ja nie som horčičné semienko. Drmolím inak. Kvitnem inak. Pretekám so svetom – naháňam stredy, vrcholy, kruhy, pyramídy a podobne. Občas moje mäkké telo príde k svojej vlastnej hebkosti, prefíkané svaly visia okolo dychu na tancujúcej spleti palíc a podobne.

Už vidím s prehľadom.

Nemôžem žiť bez predstáv. Nemôžem žiť bez priateľov.

Strávil som čas s metaforami. Niektorí tomu hovoria mystika. Nič však nebolo také potvrdené ako dovoliť, aby sa pojmy rozpustili a plynuli. Aby táto myšlienka vzklíčila, potrebovala vo mne priestor.

V popredí, týčiaci sa prítomnosť baldachýnov ponúka nespočetné množstvo spoločnosti.

Jednoduchá ponuka – koreňová zelenina varená na uhlí, konzumovaná s drvenými čili. Ostré teplo kapsaicínu mi páli jazyk – zemitý, ovocný, živý. Myslím na papagája, neopáleného ohňom čili a usmievam sa.

Ženy v susedstve dohliadajú na okoloidúcich a vždy dávajú pozor na priateľské stretnutia. Tri sestry, prázdne hniezdiče, mávajú na mňa.

Na tejto ulici si vždy spomínajú na lepšie časy.

"Toto miesto nemalo všetky tieto obchody. Boli to domy."

"Vidíš tie budovy? Kedysi tam boli stromy. Žili na nich opice. Rímsy boli hladké, na rozdiel od súčasnosti!"

Vzdychajú nad minulosťou a premýšľajú o nehybnosti, ktorá ich teraz obklopuje.

Viem to o nich.

Radi jedia koreňovú zeleninu s drvenými čili, ako ja.

Vidím spoločný záblesk smiechu, keď zamávam späť. Možno dnes budem potrebovať predĺženú hodinu na rímse, ktorá rozdeľuje naše nehnuteľnosti na „naše“ a „ich“.

A budeme klebetiť ako penice – mestské klebety, koreňovú zeleninu a podobne.

Toto je tajomstvo, ktoré poznám o pozvánkach.

Svoju príslušnosť k viac než ľudskému svetu som vždy vnímal ako odpoveď na pozvanie.

Vetvička. Umierajúca jašterica. Prvý letný dážď.

Všetko volá, ak počúvam.

Napriek tomu som sa v ľudskom svete pohyboval inak. Ako disruptor. Možno preto, že som to nikdy nevnímal ako svet pozvánok. S rovnakým skóre na mysli mám tendenciu vyrovnávať skóre, či už s tým alebo bez toho, aby som o tom vedel.

Utrpenie riek. Čas, keď rieka vykašľala plast na brehy a tiekla ďalej, ľahostajne, akoby sa nič nestalo.

Ale všetko sa nafúkne, s priestorom pre pozvánky.

Toto je tajomstvo, v ktorom som prišiel bývať.

Človek musí pochopiť povahu pozvaní aj v ľudskom svete.

A tak ich – svoje pozvánky – zverejňujem do sveta.

A je tu smiech.

Ako dych, medzi mnou a Druhým, neoddeliteľné.