Pozornosť Ako umelecká Forma

185 miliárd bitov informácií. Toľko je ľudský mozog schopný spracovať počas priemerného života; podľa slávneho psychológa Mihalyho Csikszentmihalyiho: „Z tohto súčtu musí pochádzať všetko v našom živote – každá myšlienka, spomienka, pocit alebo čin. Zdá sa to ako obrovské množstvo, ale v skutočnosti to tak ďaleko nejde.“ Pri akomkoľvek obmedzenom zdroji môže skutočnosť, že je ho málo, rýchlo vytvoriť pocit nedostatku. Môže však tiež pritiahnuť našu pozornosť späť a podporiť rozumné využívanie.

V prejave, ktorý časopis „Time Magazine“ označil za jeden z najlepších prejavov na promóciách vôbec, zosnulý autor David Foster Wallace dokonca povedal, že zdokonaľovanie tejto zručnosti je najpravdivejším zmyslom vzdelávania. Povedal, že „naučiť sa myslieť v skutočnosti znamená naučiť sa, ako vykonávať určitú kontrolu nad tým, ako a čo si myslíte. Znamená to byť dostatočne vedomý a vnímavý na to, aby ste si mohli vybrať, čomu venujete pozornosť, a vybrať si, ako si zo skúsenosti vytvoríte význam.“ Ide o prácu so základnou vlastnosťou ľudskej skúsenosti – pozornosťou, ktorú možno rozdeliť do štyroch kľúčových aspektov:

1. Uvedomenie: Keď tu sedím, vidím vietor šuštiť v listoch, spomínam si na príjemnú spomienku na kempovanie v lese, počujem slabé zvuky jazzovej hudby vznášajúce sa od susedov a cítim mierne napätie v uvoľnených hamstringoch. Všetky tieto veci sa dejú súčasne. Do istej miery si ich uvedomujem, ale keď sa na ne vedome naladím, stále sa vynárajú ďalšie veci. V istom zmysle je moja skúsenosť v každom okamihu úplne definovaná mojou úrovňou uvedomenia. „Nevedomé časti mysle tvoria väčšinu mysle,“ píše David Brooks vo svojej knihe „Sociálne zviera“. „[A tieto časti majú] kapacitu spracovania 200 000-krát väčšiu ako vedomá myseľ.“ Táto hranica medzi vedomím a podvedomím nie je pevne stanovená. Zdokonaľovaním mojej schopnosti vnímať všetko, čo sa deje okolo mňa a vo mne, môžem uvedomiť si stále viac a viac vecí. Toto zdokonaľovanie je ako používanie svalu – čím viac ho používam, tým silnejší rastie.

2. Voľba: Beriem veci, ktorých si som vedomý, skutočne zmysluplne, učím sa z nich a som ochotný robiť informovanejšie rozhodnutia na základe nich? Pozornosť je čiastočne zámerom a čiastočne zvykom. Máme tendenciu myslieť na slobodu ako na schopnosť vyberať si svoje činy, ale na jemnejšej úrovni ide o výber toho, čomu a ako venujeme pozornosť. Trik spočíva v zachovaní chladnej a plynulej objektivity, ktorá nám umožňuje posúvať sa ďalej z okamihu na okamih bez toho, aby sme sa zasekli v akomkoľvek aspekte našej skúsenosti. Takže na jednej strane vedomé pestovanie uvedomenia vedie k zvýšenému vnímaniu, ale potom si tiež uvedomujeme, že máme schopnosť buď sa s niečím zaoberať, alebo plynule pokračovať. Ako naznačuje film „Waking Life“: „Myšlienkou je zostať v stave neustáleho odchodu, zatiaľ čo vždy prichádzame.“

3. Zapojenie: Paradoxne, čím vedomejšie dokáže naša pozornosť nerušene prúdiť, tým hlbšia je naša schopnosť zapojiť sa, pretože nás už netlačí na sirénový spev rozptýlenia. Bývalá viceprezidentka spoločnosti Microsoft Linda Stoneová zaviedla termín „nepretržitá čiastočná pozornosť“, ktorý označuje stav, v ktorom neustále a impulzívne fragmentujeme svoju pozornosť. V tomto stave fragmentácie získavame šírku na úkor hĺbky a obchodujeme s kvalitou za kvantitu.

Ale tento vzorec môžeme kedykoľvek zmeniť. Ako sa plnšie venujeme našej súčasnej skúsenosti, prechádzame od pasívneho záujmu k aktívnej zvedavosti, k plnému zapojeniu a nakoniec k očareniu. Vdýchli sme mágiu do každodenných okamihov a uvedomili sme si, že slovami Henryho Davida Thoreaua: „Ovplyvniť kvalitu dňa je najvyššie umenie.“

4. Plynulost: Namydliť, opláchnuť, zopakovať. Keď si uvedomíme, výslovne sa rozhodneme zmysluplne sa naladiť a vnesieme do zážitku plnosť, môžeme v skutočnosti pospájať množstvo takýchto momentov. Ako hovorí aktivistka Lynne Twist: „čo si ceníme, to si ceníme“ – takže čím viac sa na niečo sústredíme, tým viac sa to rozširuje v našom vedomí. Vezmime si jednoduchý príklad počúvania priateľky. Už len tým, že neustále venujem svoju pozornosť tejto skúsenosti, vnímam slová bohatšie, vidím jej realitu jasnejšie a následne môžem v konverzácii interagovať efektívnejšie. Táto kontinuita pozornosti mi teda umožňuje hlbšie prežívať a vážiť si to, čo je už predo mnou, a ponoriť sa do skutočného toku reality.

Každý okamih ponúka príležitosť začať venovať pozornosť a keď to robím, uvedomujem si jeho dar. V prvom rade je to dar pre mňa samého, ktorý ma vracia späť do bodu vnútorného vyrovnania. Potom, keď z neho začnem mať úžitok, môžem ho darovať aj ostatným. A nakoniec je to dar, ktorý ma posúva za hranice mojich vlastných obmedzených predstáv o identite a vlastnom záujme .

Všetko sa to môže začať hneď teraz, len s úmyslom byť si vedomý. Toto zvýšené uvedomenie otvára okná možností a ako začínam robiť informovanejšie rozhodnutia, prehlbujem kvalitu svojich skúseností. Tým, že sa o to neustále snažím, vyvíjam sa od nevedomého spracovania k podvedomému zaznamenávaniu, k vedomému uvedomeniu si, k angažovanému učeniu; alebo od dát k informáciám, k poznaniu a k múdrosti. Namiesto toho, aby som sa len nechal unášať prúdom, môžem s prúdom skutočne rásť .