Spriateliť Sa So Sebou samými: Pozvanie K láske

Ty si ten/tá, na koho si čakal/a.
~ Byron Katie

Všetko prekvitá v živení nášho uznania. Ak máme záujem o väčší rozkvet v našich životoch, určite nám to poslúži, ak sa zbavíme bremena neustálych cieľov, „malo by byť“, túžob a potreby dosiahnuť niečo. Môžeme sa zbaviť litánie myšlienok o tom, čo musíme mať a čo potrebujeme napraviť, kým by sme mali byť a čí súhlas by sme mohli potrebovať, kým budeme vďační za to, kým sme. Môžeme dokonca stanoviť mnohé hranice toho, ako sme sa naučili identifikovať sa vo svete. Nemusíme ničím robiť, mať ani byť, aby sme si zaslúžili vlastné prijatie a láskavosť. Namiesto toho sa môžeme obrátiť k sebe a rozšíriť dary milosrdnejšieho uznania za každý aspekt toho, kým sme, presne takí, akí sme. Všetko. Tu. Teraz. Dokonale nedokonalí. Nedokonale dokonalí.

Je nesmierne ľudské – a kultúrne povzbudzované – chcieť na sebe pracovať, meniť sa, zdokonaľovať a snažiť sa „zlepšiť“. Ale predtým, ako sa vynaložíme na sebazdokonaľovanie, osobnú transformáciu alebo transcendenciu, je veľká múdrosť v tom, že sa najprv naučíme súcitne prijať a pozorne si vážiť samých seba za ich veľkú plnosť a pravdu o tom, kým sme a ako sme sa sem dostali. Dobre nám poslúži, keď sa k sebe vzťahujeme s doširoka otvorenými očami a srdcom a s rozsiahlym a inkluzívnym prijatím mnohých aspektov seba samých, ktoré sme možno mali sklon poprieť alebo ku ktorým nás iní predisponovali poprieť. Vyhnané časti. Patologizované spôsoby bytia. Marginalizované pocity. Skryté bolesti. Posudzovaná citlivosť. Objavujeme vďačnú schopnosť empatie, keď sa naučíme vcítiť sa do svojich zranených miest s nežnou zvedavosťou a starostlivosťou blízkeho priateľa.

Uvedomenie si, že spoločnou ľudskou situáciou je zraniteľnosť, môže priniesť veľkú úľavu a pokoj: spôsoby, akými sa vnímame ako „iní“, zlomení a/alebo nedostatoční, sú, žiaľ, skôr „normálne“ ako nie a často sú zdrojom našich najhlbších spoločných skúseností a spojení s ostatnými. Mnohí z nás dlho trpia tým, že sa cítime „iní“ a potom sa cítime ešte „iní“, pretože sa cítime iní, alebo sa cítime zle, pretože sa cítime zle. Strach z toho, že nerobíme dosť, sa premieta do toho, že nestačíme. Robenie niečoho zlého v nás môže vyvolať pocit, že s nami niečo nie je v poriadku, alebo že sa úplne mýlime. Súdenie, rozdeľovanie sa na priehradky a zášť voči sebe samým môže viesť k ešte väčšiemu istému. Prax zasahovania do týchto sebasúdení – a do posudzovania našich súdov – s bezpodmienečným prijatím, uznaním a súcitom je cestou k spriateleniu sa so sebou samými.

Keď premýšľame o spriatelení sa so sebou samými, môžeme k tejto praxi pristupovať ako k rozvíjajúcemu sa zážitku, pomalému a stabilnému rozvíjaniu sa smerom k bezpodmienečnej láske. Môžeme sa nakloniť, hlboko počúvať, trpezlivo sa venovať sebe samým a so záujmom a zvedavosťou držať to, čo sa nám odhalí. Môžeme sa tešiť z objavovania a pomenovávania našich jedinečných zvláštností, idiosynkrázií, anomálií, výstredností. Môžeme prejavovať súcit a nežnosť voči tomu, čo je náročné. Môžeme praktizovať pozorovanie namiesto ponižovania, spriatelenie sa namiesto neochotného objatia. Môžeme sa držať tak, ako chceme byť držaní, ako nás kedysi držali a ako sa niekedy môžeme cítiť držaní v najväčšom objatí pocitu spolupatričnosti a Jednoty.

Jedným zo spôsobov, ako sa začať priateliť, je skúmať a spoznávať samých seba, akoby sme hľadeli na nádherné novorodenca. Naša prirodzenosť je nám v detstve oveľa dostupnejšia. Ak sa k sebe dokážeme správať s bezpodmienečnou nežnosťou a láskou, ktorú prinášame do nového života, môžeme sa znovu spoznať. Stať sa – a zostať – vtelenými je v mnohých ohľadoch priam zázrak. Pravidelne nám môže vyrážať dych, keď sa vyžívame v našej nádhere – áno, aj uprostred nášho neporiadku. Ak budeme svoje zraniteľnosti a citlivosť považovať za zdroje bohatých informácií o tom, ako si zaslúžime a potrebujeme, aby sa s nami zaobchádzalo, a ak sa budeme ctiť so súcitnou starostlivosťou, môžeme si vytvoriť trvalé priateľstvo, ktoré prinesie požehnanie do každého aspektu nášho života a do životov ostatných.

Bežne sa hovorí, že nemôžete milovať ostatných, pokiaľ nemilujete sami seba. Skúsenosť s láskou, ktorá je nedostupná pre tých, ktorí najprv nemilujú seba – dávania, prijímania, stelesňovania – je v skutočnosti skôr otázkou miery. Ale z celkového hľadiska života, prečo nebyť k dispozícii na zdieľanie lásky v čo najväčšej možnej miere? Preto je učenie sa a využívanie príležitosti ponúknuť si kľúčové ingrediencie lásky – súcit, láskavosť a vďačnosť – veľmi cenným zameraním na učenie sa, ako byť s ostatnými. Odhodlaná prax bezpodmienečného priateľstva so sebou samým je formujúcim základom pre vlastnosti a schopnosti, ktoré prinesieme do všetkých kruhov našich vzťahov, do prežívania nášho života vo všetkých jeho prejavoch a okamihoch a do našej schopnosti naplno sa ponúknuť skutočnej láske k svetu.