Iowa Humanities Board ponúka každý Rok prednášku významného humanitného Vedca zameranú Na tému, ktorá Je dôležitá Pre ľudí V Iowe. Pod témou vzorového Projektu „A Sense of Place“ Sa Na prednáške O humanitných vedách V Iowe V Roku 1988 Predstavil Wendel

farmári musia prehodnotiť svoje farmy a ich situáciu vo svetle sucha a znova sa zamyslieť nad takými témami, ako je diverzifikácia, rozsah a vzájomná ústretovosť susedov. To však nepovedal. Pre neho bolo sucho len príležitosťou pre agropodnikateľské korporácie a vládu, vďaka ktorej sa farmári a vidiecke komunity mohli stať len viac závislými od ekonomiky, ktorá ich ničí. Toto je rovnako dobrý príklad ako akékoľvek centralizované myslenie centralizovanej ekonomiky – na ktorú poznám jedinú účinnú odpoveď, je silná miestna ekonomika a silná miestna kultúra.

Už dlho prevláda domnienka, že ak bude v poriadku národ, budú v poriadku aj všetky lokality v ňom. Nevidím dôvod veriť, že je to pravda. V súčasnosti v skutočnosti tak národ, ako aj miestna ekonomika žijú na úkor lokalít a miestnych komunít – ako všetci obyvatelia malých miest a vidieka majú dôvod vedieť. Vo vidieckej Amerike, ktorá je v mnohých ohľadoch kolóniou toho, čo si vláda a korporácie predstavujú ako národ, väčšina z nás zažila straty, o ktorých som hovoril; odchod mladých ľudí, pôdy a iných takzvaných prírodných zdrojov a miestnej pamäti. Cítime sa byť stále viac natlačení do bezrozmernej prítomnosti, v ktorej je minulosť zabudnutá a budúcnosť, dokonca aj v našich najoptimistickejších „projekciách“, je hrozivá a desivá. Kto môže túžiť po budúcnosti, ktorá je výlučne určená cieľmi tých najbohatších a najmocnejších a kapacitami strojov?

Zostávajú teda dve otázky: Je možná zmena k lepšiemu? A kto má moc urobiť takúto zmenu? Stále verím, že zmena k lepšiemu je možná, ale priznám sa, že moja viera je čiastočne nádej a čiastočne viera. Nikto, kto dúfa v zlepšenie, by nemal nevidieť a rešpektovať náznaky toho, že sa možno blížime k nejakému historickému vodopádu, za ktorým už zmenou myslenia nebudeme môcť nič zmeniť. Vieme, že ekologická, technologická alebo politická udalosť, ktorú dovolíme, nám môže kedykoľvek odobrať silu urobiť zmenu a ponechať nám len nutnosť sa jej podriadiť. Okrem toho sú dve otázky jedna: možnosť zmeny závisí od existencie ľudí, ktorí majú moc zmeniť sa.

Má táto právomoc v súčasnosti národnú vládu? To sa mi zdá mimoriadne pochybné. Každému, kto čítal noviny počas nedávnej prezidentskej kampane, musí byť jasné, že na najvyššej vládnej úrovni nie je, správne povedané, žiadna politická diskusia. Je pravdepodobné, že nám korporácie pomôžu? Z dlhoročných skúseností vieme, že korporácie neprevezmú žiadnu zodpovednosť, ktorá by im nebola násilne uložená vládou. Záznamy o korporáciách sú napísané príliš jasne s overiteľným poškodením, aby sme od nich mohli veľa očakávať. Môžeme hľadať pomoc pre univerzity? Nuž, univerzity sú čoraz viac služobníkmi vlády a korporácií.

Väčšina mestských ľudí očividne predpokladá, že je všetko v poriadku. Žijú príliš ďaleko od vykorisťovaných a ohrozených zdrojov svojho hospodárstva, aby museli predpokladať opak. Niektorých mestských ľudí znepokojuje kontaminácia ovzdušia, vody a potravín, čo je sľubné, ale zatiaľ ich nie je dosť na to, aby to výrazne zmenilo. V „vnútorných mestách“ je dosť problémov na to, aby sa z nich stali pravdepodobné miesta zmeny, a evidentne v nich zmena je, no je to zúfalá a deštruktívna zmena. Ľudia z „vnútorných miest“ ako by chceli zdokonaliť svoje vykorisťovanie inými ľuďmi, ničia seba aj svoje miesta.

Mám pocit, že ak sa má niekde začať zlepšovanie, bude to musieť začať na vidieku a v mestách na vidieku. Nie je to kvôli nejakej vnútornej cnosti, ktorú možno vidieckym ľuďom pripísať, ale kvôli ich okolnostiam. Vidiecki ľudia žijú a dlho žili na mieste problémov. Každý deň okolo seba vidia stopy a jazvy vykorisťovateľského národného hospodárstva. Teraz majú veľa dôvodov vedieť, ako málo skutočnej pomoci možno očakávať odniekiaľ inde. Okrem toho majú stále zvyšky miestnej pamäti a miestnej komunity. A vo vidieckych komunitách stále existujú farmy a malé podniky, ktoré sa dajú meniť podľa vôle a túžby jednotlivých ľudí.

V tejto ťažkej dobe neúspešných očakávaní verejnosti, keď premýšľaví ľudia rozmýšľajú, kde hľadať nádej, sa vo svojej mysli stále vraciam k myšlienke obnovy vidieckych komunít. Viem, že jedno vzkriesené vidiecke spoločenstvo by bolo presvedčivejšie a povzbudzujúcejšie ako všetky vládne a univerzitné programy za posledných päťdesiat rokov, a myslím si, že by to mohol byť začiatok obnovy našej krajiny, pretože obnova vidieckych komunít v konečnom dôsledku znamená obnovu mestských. Ale aby to bolo autentické, skutočné povzbudenie a skutočný začiatok, muselo by to byť vzkriesenie, ktoré by vykonalo hlavne spoločenstvo samotné. Muselo by sa to diať nie zvonka pokynmi hosťujúcich odborníkov, ale zvnútra starodávnym pravidlom susedstva, láskou k vzácnym veciam a túžbou byť doma.