Čo Som Sa naučil Od detí V Mojom živote

Keď sa snažím pochopiť svet, často si spomeniem, že všetko, čo sa naozaj potrebujem naučiť, sa môžem naučiť od detí. Môžem sa učiť z úžasu, s ktorým vidia svet, z ich schopnosti žiť úplne v každom danom okamihu, zo spôsobu, akým sa dokážu slobodne smiať aj plakať, z ich bezpodmienečnej lásky, dôvery a viery.

Často sa pýtam, prečo a ako a kedy strácame tie veci, o ktorých vieme, že sú prirodzené a správne, keď sme deti. Väčšinu z toho, čo som sa naučil o chamtivosti a jej opačnej dobročinnosti, som sa naučil od detí vo svojom živote. V začiatkoch Akanksha si pamätám, ako sme pre naše deti organizovali párty v klube. Okolo hier, balónov, žetónov a zmrzliny bolo veľa vzrušenia.

Pamätám si, ako som si všimol, že Parsuram, jeden z našich päťročných detí, práve stál so svojou zmrzlinou, a keď som sa spýtal prečo, povedal, že si ju chce vziať domov, aby sa o ňu podelila so svojou sestrou. Povedal som mu, že sa to roztopí. Povedal, že je to v poriadku. Naozaj to chcel zdieľať so svojou sestrou.

Keď mala moja dcéra Samara osem rokov, pripravovala sa na preteky troch pretekov na školský športový deň a prišla domov nadšená, aby mi povedala, že jej partner je jej najlepší priateľ Parthavi. Parthavi a Samara boli najlepšími priateľmi štyri roky. Moja reakcia bola, že som sa Samary spýtala, či má väčší zmysel nájsť si partnera, ktorý by bol bližšie k jej výške. Je ťažké vyhrať, povedal som, ak ste obaja tak rozdielne výšky. Pamätám si, ako sa zmenila tvár mojej dcéry, pozrela sa na mňa a povedala: "Mami, čo je dôležitejšie? Vyhrať alebo sklamať moju najlepšiu kamarátku?"

Začiatkom tohto roka som stretol Raghu. Raghu mal ako dieťa detskú obrnu a prestal používať nohy. Povedal, že keď mal 15 rokov a žil v chudobnej vidieckej rodine, išiel za rodičmi a povedal im, že ich nechce zaťažovať a odchádza z domu. Raghu nastúpil do vlaku bez peňazí, pristál v službe u Gurdwara a našiel si cestu do Ahmedabadu, kde teraz vedie významnú časť mimovládnej organizácie pracujúcej s vidieckymi ženami a ručnými prácami. Kde si nabral silu, spýtal som sa. V 15? V blízkosti Raghu sa cítite pokojne a pokojne. Sila je v nás, odpovedal. Potrebujeme len vedieť, že tam je a hľadať to.

Premýšľam o tom, prečo sa Parsuram, Samara a Raghu rozhodli dávať a nie brať. Prečo sa päťročné dieťa chcelo podeliť o svoju zmrzlinu, prečo osemročné dieťa uprednostnilo priateľstvo pred víťazstvom, prečo sa 15-ročné dieťa rozhodlo zarobiť si na život, aby nebol záťažou pre rodinu, ktorá sa trápi. Všetci traja zrejme pochopili, čo je dôležité. Všetci traja zrejme pochopili, že existuje mier a šťastie, ktoré pramení z toho, že robíme niečo pre druhých. Všetky tri ma naučili trochu viac o našej nekonečnej schopnosti myslieť za seba.

A myslenie mimo seba spôsobuje také dôležité vlnky. Pamätám si, ako som sa v jedno horúce, prašné popoludnie v Bombaji zastavil, aby som sa porozprával s malým dievčatkom na ulici. Chcela peniaze a keď som povedal nie, ukázala na predavača kokosových orechov cez ulicu. Pamätám si, ako jej trvalo päť celých minút, kým vybrala najväčší kokosový orech, aký našla, a ako sme sedeli na ulici s našimi kokosmi, keď sa so mnou bavila o asi šesťročných veciach. Keď sme tam sedeli, muž na druhej strane ulice nás sledoval a potom prešiel, vybral z tašky jablko a dal ho dievčatku. Zdalo sa, že to vždy chcel urobiť, no nebol si istý. Len potreboval najprv vidieť, ako to robí niekto iný.

Pred štyrmi rokmi sa v škole Riverside v Ahmedabad zrodil malý projekt s názvom Design for Change. Cieľom bolo dať deťom príležitosť zmeniť na svete niečo, s čím neboli spokojní. Dnes deti v 38 krajinách navrhujú a realizujú projekty na zmenu. Od boja proti detským manželstvám až po vyjednávanie so školami o znížení hmotnosti ich školských tašiek, 20 miliónov detí myslí nad seba.

Minulý týždeň som v Čile vošiel do školy pre chudobných a videl som deti, ako diskutujú o projekte, ktorý práve dokončili: založili kapelu v komunite, aby prilákali ľudí do priestoru, kde zbierali túlavé šteniatka na adopciu. Bol som ohromený, keď som videl, že túžba po zmene sa rozšírila aj na deti na druhom konci sveta. Náhodou som vošiel do tejto triedy.

V takýchto školách je rozmiestnených päťsto štipendistov z Teach For India , ktorí neúnavne pracujú na tom, aby dali svojim deťom inú životnú cestu. Stále viac vidím, ako sa ich vplyv šíri. Rodičia začínajú rozmýšľať inak. Ostatní učitelia na školách vytvárajú nové vízie vzdelávania. Spoločnosť začína chápať, že vyučovanie je ašpiratívne. A po dvojročnom štipendiu Teach For India Fellowship, rastúca sila absolventov pracuje naprieč sektormi, aby ukončila nerovnosť vo vzdelávaní.

Máme nekonečnú schopnosť dávať. Často sa pýtam, ako môžem dať viac, a teda ísť príkladom pre naše deti. Pripomínam si, že Gándhídží hovoril o tom, ako je dosť pre našu potrebu, ale nie pre našu chamtivosť. Ako sr. Cyril otvorila svoju školu v Kalkate 300 dievčatám z ulice a povedala rodičom, že tak ako učí matematiku, učí aj súcitu.

Predstavujem si svet, v ktorom premýšľame nad seba, aby svet, ktorý vytvárame, bol láskavejší, zhovievavejší, jemnejší. Zaujímalo by ma, ako môžeme zlepšiť našu predvolenú možnosť. Zaujímalo by ma, ako by svet vyzeral, keby bolo ľahšie dávať, ako brať, ľahšie zdieľať ako hromadiť, ľahšie byť dobrým ako nie. Zaujímalo by ma, ako by vyzeral svet, keby sme sa od našich detí naučili viac.