Udržateľnosť a posvätné

Nasledujúci článok bol pôvodne publikovaný v roku 2013

Nedávne suchá, hurikány a záplavy nás čoraz viac upozorňujú na realitu klimatických zmien a katastrofálny environmentálny dopad našej industrializovanej, materialistickej civilizácie. Keďže sa náš svet blíži k pokraju ekologického kolapsu – „bodu zlomu“ nezvratných klimatických zmien – udržateľnosť sa stala životne dôležitou otázkou. Ale skôr, ako budeme môcť reagovať, musíme si uvedomiť, akej Zemi sa snažíme pomôcť, aký ekosystém sa snažíme udržať.

Vzťahuje sa udržateľnosť na „trvalý hospodársky rast“ a prostredie, ktoré je schopné udržať našu súčasnú ľudskú civilizáciu s jej energeticky náročnými, spotrebiteľsky orientovanými potrebami a obrazom hospodárskeho pokroku? Alebo sa udržateľnosť vzťahuje na celý ekosystém, prepojenú sieť života s jej obrovskou a úžasnou rozmanitosťou druhov? Ktorý svet sa snažíme udržať: zdroj na naplnenie našich túžob po materiálnej prosperite alebo Zem plnú zázrakov, krásy a posvätného významu? Citujem Thomasa Berryho:

Teraz pred nami stojí jediná otázka: prežitie. Nielen fyzické prežitie, ale prežitie vo svete naplnenia, prežitie v živom svete, kde na jar kvitnú fialky, kde hviezdy žiaria v celej svojej tajomnosti, prežitie vo svete zmyslu.

Ak chceme udržať tento svet zázrakov, nevyhnutnou súčasťou našej reakcie nie sú len činy, ale posun vo vedomí, odklon od vnímania Zeme ako niečoho oddeleného od nás samých, ako zdroja, ktorý sa má používať a zneužívať. Skutočná udržateľnosť nie je udržateľnosť nášho súčasného životného štýlu – nášho obrazu pokroku a hospodárskeho rastu – ale udržateľnosť posvätnej Zeme, bohatej na biodiverzitu a zázraky.

Aby sme zmenili našu súčasnú globálnu situáciu, musíme ísť ku koreňu postoja vedomia, ktorý ho vytvoril. Inak riskujeme, že sa budeme snažiť vyriešiť problém s rovnakým podmienením, rovnakým myšlienkovým procesom, aký ho vytvoril. V tomto kritickom momente je nevyhnutné, aby sme pochopili pôvod nášho súčasného zmýšľania, ktoré vníma Zem ako zdroj, „životné prostredie“ ako niečo oddelené od nás samých. Niektorí hovoria, že tento postoj má korene vo veku osvietenstva a Newtonovom vedomí, ktoré vníma Zem ako necitlivý mechanizmus oddelený od nás, ktorý môžeme ovládať a ovládať. A určite nám rozvíjajúce sa nástroje vedy a techniky túto schopnosť dali. Aby sme však lepšie pochopili tento pocit oddelenosti, je potrebné ísť hlbšie, späť do nášho západného vedomia, keď rané kresťanstvo prenasledovalo pohanské a pozemské náboženstvá, vyrúbalo ich posvätné háje a pomaly začalo proces, v ktorom sa Zem prestala stávať niečím posvätným, spôsobom nemysliteľným pre domorodého človeka. Sme dedičmi tejto kultúry, ktorá vyhnala zo Zeme vzťah k posvätnému.

Veľká časť našej západnej civilizácie už zabudla na posvätnú povahu Zeme a neuvedomujeme si, ako táto zábudlivosť zásadne ovplyvňuje náš vzťah k životnému prostrediu. Ak je Zem len zdrojom, potom neexistuje žiadna skutočná zodpovednosť. Môžeme ju používať a zneužívať, ako to robíme aj v súčasnosti. Ak je posvätná, ako potom môžeme ospravedlniť náš súčasný postoj k životnému prostrediu, naše ekocídne činy?

Z tohto dôvodu je naliehavo potrebné znovuobjaviť tento prvotný vzťah k životu a celému stvoreniu. Ak chceme udržať živú, posvätnú Zem, ktorá vyživuje naše duše aj telá, musíme sa znovu spojiť s týmto starodávnym poznaním. Nie je to niečo nové, čo sa treba naučiť, ale niečo nevyhnutné, na čo si treba pamätať, niečo, čo nám vždy patrilo, len zabudnuté alebo cenzurované našou súčasnou kultúrou.

„Posvätné“ nie je niečo primárne náboženské. Patrí k primárnej podstate všetkého, čo existuje. Keď naši predkovia vedeli, že všetko, čo vidia, je posvätné, nebolo to niečo, čo sa učilo, ale niečo, čo bolo inštinktívne známe. Bolo to také prirodzené ako slnečné svetlo, také nevyhnutné ako dýchanie. Ak prijmeme posvätné v celom živote, zistíme, že život k nám bude hovoriť tak, ako hovoril k našim predkom. Závoj sa zdvihne a toto vrodené poznanie bude opäť prítomné. Toto je starodávna múdrosť samotnej Zeme, Zeme, ktorá sa vyvíjala a menila počas tisícročí, ktorej múdrosť v tejto dobe zúfalo potrebujeme, ak sa chceme vyhnúť ešte väčšej ekologickej katastrofe. Opäť citujem Thomasa Berryho:

Nepotrebujeme ľudskú odpoveď na problém Zeme, ale odpoveď Zeme na problém Zeme. Zem vyrieši svoje problémy a možno aj tie naše, ak ju necháme fungovať vlastným spôsobom. Stačí nám len počúvať, čo nám Zem hovorí.

Tento prvotný vzťah k Zemi si stále nosíme v našom vedomí, aj keď sme naň už dávno zabudli. Je to prvotné uznanie zázraku, krásy a božskej podstaty Zeme. Je to pociťovaná úcta ku všetkému, čo existuje. Keď si túto základnú kvalitu vnesieme do vedomia, budeme schopní reagovať na súčasnú krízu spôsobenú človekom z rovnováhy, v ktorej budú naše činy založené na postoji úcty ku všetkému životu. Toto je podstata skutočnej udržateľnosti. Citujem kanadského environmentalistu Davida Suzukiho:

Spôsob, akým vnímame svet, formuje spôsob, akým sa k nemu správame. Ak je hora božstvom, nie hromadou rudy; ak je rieka jednou z žíl krajiny, nie potenciálnou zavlažovacou vodou; ak je les posvätným hájom, nie drevom; ak sú iné druhy biologickými príbuznými, nie zdrojmi; alebo ak je planéta našou matkou, nie príležitosťou – potom sa k sebe budeme správať s väčšou úctou. To je výzva pozrieť sa na svet z inej perspektívy.

Viac informácií o duchovnej reakcii na súčasnú ekologickú krízu nájdete na www.spiritualecology.org