Duchovné Praktiky Pre krízové ​​časy

V tomto zlomovom bode ľudskej cesty sa veda a spiritualita stretávajú a my môžeme zazrieť nové možnosti pre civilizáciu, ktorá udrží život. Ale situácia je náročná. Jedna megakatastrofa strieda druhú. Ekonomické, politické a ekologické systémy sa vymknú spod kontroly v tom, čo David Korten výstižne nazýva „Veľkým rozpadom“.

Ako sa nám koberec postupne strháva spod nôh, je ľahké panikáriť a ešte ľahšie sa jednoducho uzavrieť. Tieto dve inštinktívne reakcie – panika a paralýza – sú priekopami na krajniciach, ktoré ohraničujú našu cestu k obývateľnej budúcnosti. Pád do ktorejkoľvek z nich je najväčším zo všetkých nebezpečenstiev, ktorým čelíme, pretože otupuje srdce a vykoľajuje myseľ. Ak sme niekedy potrebovali duchovné praktiky a disciplíny, aby sme zostali bdelí a prepojení, je to teraz.

Najväčším darom, ktorý môžeme dať nášmu svetu, je naša prítomnosť, bdelá a pozorná. Čo nám s tým môže pomôcť? Tu je niekoľko praktík, čerpaných zo starovekých náboženstiev a tradícií múdrosti Zeme, na ktoré som sa naučil spoliehať.

1. Dýchajte

Náš priateľ dych je vždy s nami. Keď venujeme pozornosť jeho toku, spája myseľ s telom a prepája vnútorný svet s vonkajším. Všímavosť pri nádychu a výdychu vás môže sústrediť a upokojiť.

„Vnímaj, ako tvoje dýchanie okolo teba vytvára viac priestoru,“ píše básnik Rilke.

„Čistá, nepretržitá výmena so všetkým, čo je, prúd a protiprúd, kde rytmicky vznikáme.“

Všimnite si, že sa zakaždým nerozhodujete, či vydýchnete alebo nadýchnete; skôr ste vdychovaní. Dýchaní životom. A rovnako aj všetky ostatné zvieratá a rastliny, v obrovských rytmoch reciprocity. Cíťte, ako vás táto sieť oživuje a drží.

Pociťovaný tok hmoty/energie prináša určitú mieru ľahkosti a otvára nás aj toku informácií. To znižuje našu obvyklú obranu voči znepokojujúcim informáciám a začína odblokovávať spätné väzby, takže môžeme jasnejšie vnímať, čo sme spôsobili.

2. Vychádzajte z vďačnosti

Ako horiace dažďové pralesy a umierajúci planktón postupne znižujú náš prísun kyslíka, každý nádych sa zdá byť vzácnejší. Vďačnosť za tento vzácny dar nás povzbudzuje konať, chrániť.

S vďačnosťou potvrdzujeme naše vrodené právo byť tu na Zemi, obdarení sebareflexívnym vedomím, silou voľby. Byť tu v solidarite jeden s druhým. Byť živou, vnútornou a požehnanou súčasťou tejto živej Zeme.

Máme vynikajúcich učiteľov vďačnosti medzi domorodými obyvateľmi na celom svete, a najmä medzi pôvodnými Američanmi. Na každom zasadnutí rady Konfederácie šiestich národov Haudenosaunee predstavuje ďakovný prejav „slová, ktoré sú pred všetkým ostatným“. Tieto slová, zakaždým nanovo vyslovené so spontánnymi obmenami, ponúkajú nielen „vďaku“, ale aj „pozdrav“ každej bytosti a prvku prírodného sveta, ktoré si ctia. Myslím si, že táto prax je základom dôstojnosti a sebaúcty, ktorá prežila stáročia vyvlastňovania a ponižovania.

Keď si túto prax prispôsobíme vlastnému životu, povedzme na začiatku a na konci každého dňa, a dokonca si ju prinášame aj na stretnutia, objavíme dva veci. Prvým je, že vďačnosť nezávisí od vonkajších okolností. Druhým je, že vďačnosť je revolučný čin. Pomáha nám uvedomiť si, koľko už máme, a pomáha nám oslobodiť sa z okov konzumnej spoločnosti.

3. Rešpektujte svoju bolesť pre svet

Žijeme v smútku. So všetkým, čo je ubližované prírodnému svetu a sociálnej štruktúre našich spoločných životov, je tu aj strach, aj hnev. Tieto reakcie sú prirodzené a zdravé. Ak ich odmietneme, ochromíme si vitalitu a inteligenciu.

Takže sa im namiesto toho klaňame. Keď vo vás vyvstane bolesť za svet, rozpoznajte ju a zastavte sa. Zastavte sa a nadýchnite sa, akoby ste jej vytvorili priestor, akoby ste nechali túto bolesť prúdiť vaším srdcom. Uvedomte si, že ste schopní trpieť so svojím svetom. Utrpenie-spolu je doslovný význam súcitu. Je to dôkaz našej prepojenosti, ba dokonca našej nevyhnutnej vzájomnej existencie.

„Bez bolesti sa vedomie nezrodí,“ povedal Carl Gustav Jung. Naša bolesť za svet nás oslobodzuje od ilúzie oddelenosti. Zohráva kľúčovú úlohu pri zrode kolektívneho vedomia, ktoré môže byť jediným riešením globálnej krízy našej doby.

4. Zapojte silu dobročinnosti

Mettá alebo milujúca láskavosť je budhistická meditácia v praxi, ktorú dnes mnohí považujú za úžasne účinnú. Je dobrá na rozptýlenie strachu a zlej vôle, ako aj na vyvolanie starostlivosti a porozumenia.

Táto prax nefunguje ako neurčitý, priezračný pocit, ale ako séria pomerne presných zámerov jednotlivcov. Napríklad jedna tradičná barmská prax má štvordielnu formu, ako je táto:

Môže (konkrétna osoba) byť oslobodená od fyzického utrpenia.

Nech je zbavený/á duševného utrpenia.

Nech je on/ona bez konfliktov.

Nech sa mu/jej darí v pohode.

Je dôležité rozšíriť to aj na seba („Kiežby som bol oslobodený od duševného utrpenia“ atď.). Variácie sú vítané („Kiežby on/ona mohol/mohla slobodne rozvíjať krásu svojej mysle.“) Táto prax, keď je súčasťou hry, nemôže koexistovať so strachom.

5. Obývajte väčšie polia času

Dnes sa k času staviame spôsobom, ktorý je v dejinách ľudstva určite jedinečný. Rastúca ekonomika a nanotechnológie si vyžadujú bleskové rozhodnutia s cieľom dosiahnuť krátkodobé ciele, čím nás oddeľujú od rytmov prírody, ako aj od minulosti a budúcnosti. Odkaz našich predkov aj potreby našich potomkov sa pre nás stávajú čoraz menej reálnymi.

Tento vzťah k času nie je vrodený. ​​Počas celej histórie muži a ženy pracovali s veľkými osobnými nákladmi, aby budúcim generáciám odkázali pamiatky umenia a vzdelania, ktoré by za svojho života nevideli dokončené. A prostredníctvom príbehov a rituálov uctievali tých, ktorí prišli pred nimi.

Aj my môžeme rozšíriť časový kontext našich životov. Aby nám to pomohli, kozmológia a evolučné vedy nám teraz ponúkajú rozsiahle pohľady do minulosti. Čo sa týka spojenia s budúcnosťou, desaťtisíc generácií sa nám teraz dostalo do dosahu vďaka jadrovému odpadu. Dôsledky našich činov (naša karma) sa prejavujú v geologickej časovej škále.

Naša morálna predstavivosť je základným nástrojom, ktorý nám otvára pohľad na hĺbky a šírky času, do ktorého patríme. Rozšírte ju dopredu aj dozadu. Otvorte svoju myseľ nesmiernej ceste života na našej planéte meditáciou nad svojou rukou. „Vidíte“ jej evolučný vývoj, jednu formu života k druhej od jej pôvodu ako plutvy v prvotných moriach. Všimnite si v nej aj nespočetné generácie ľudských rúk, ktorých úlohy a zručnosti formovali náš svet.

Pozvite budúcich ľudí do svojho vedomia. Pocíťte silu svojej túžby, aby našli čistý vzduch na dýchanie, vodu na pitie, stromy, ornicu. Skúste ich požiadať o vedenie v práci, ktorú je teraz potrebné vykonať. A ako prax, ktorá sa vám, dúfam, bude páčiť rovnako ako mne, si predstavte človeka o storočie alebo dve (možno s vami príbuzného, ​​možno nie), ktorý dokáže vidieť späť v čase a vidí vás v tomto okamihu vášho života. A potom si napíšte list od tohto budúceho človeka.