Umenie a disciplína súcitného Videnia

UMENIE A DISCIPLÍNA VIDIEŤ SÚcitne
C. PAUL SCHROEDER

Tento článok od C. Paula Schroedera je upraveným úryvkom kapitoly z Praxe robí účel: Šesť duchovných praktík, ktoré zmenia váš život a premenia vašu komunitu, ktorú vydalo vydavateľstvo Hexad, september 2017.

V celom našom národe, v celom našom svete narastá polarizácia názorov. Ľudia z rôznych strán politickej uličky sa pozerajú na rovnaké fakty a vyvodzujú radikálne odlišné závery. Opozičné tábory zhromažďujú rovnaké informácie do rôznych obrázkov, potom na seba útočia a kričia: "Vidíš? Vidíš? Tu je dôkaz, že my máme pravdu a ty sa mýliš!" Stále sa od seba vzďaľujeme a napäté tkanivo našej demokracie sa začína trhať.

Táto dynamika sa však neobmedzuje len na oblasť politiky. Prejavuje sa aj v našich najintímnejších vzťahoch. Pri mojich interakciách s najbližšími sa často pristihnem, ako si hovorím: "V tomto sa tak zjavne mýliš - prečo to nevidíš?" alebo „Mám plné právo byť nahnevaný po tom, čo si urobil,“ alebo „Ak by si v tejto veci prijal moju radu, bolo by ti oveľa lepšie.“ Stáva sa to zvyčajne preto, že si vymýšľam príbehy, aby som podporil svoje domnienky, selektívne skladám detaily do obrazu, ktorý mi vyhovuje. A keď sú tieto príbehy napadnuté, prehrabávam sa v pätách a hádam sa s ľuďmi, ktorých milujem.

Proroci a mudrci z generácií sa všetci zhodli na tomto jednom bode: to, ako vidíte, určuje, čo vidíte a čo nevidíte. Ak teda chceme vyliečiť rozdiely v našej krajine a našich domovoch, musíme sa naučiť nový spôsob videnia.

Duchovná prax Súcitného videnia nám umožňuje vytvárať priestor pre príbehy, ktoré sú odlišné od tých našich, a zapájať zvedavosť a úžas k ľuďom, ktorí nevidia svet tak ako my. Je to prvá zo šiestich praktík opísaných v mojej novej knihe Prax má zmysel: Šesť duchovných praktík, ktoré zmenia váš život a premenia vašu komunitu . Nasledujúci úryvok je krátkym úvodom do Compassionate Seeing s niekoľkými praktickými návrhmi, ako ho hneď začať používať.

AKO NACVIKOVAŤ SÚCITNÉ VIDENIE

Ukončenie cyklu súdu si vyžaduje Súcitné videnie, prvú a najzákladnejšiu zo šiestich duchovných praktík. Súcitné videnie je chvíľkový záväzok pozerať sa na seba a iných s úplným a bezpodmienečným prijatím – bez výnimiek. Tu sú základné kroky:

1. Všímajte si svoje nepohodlie. Venujte pozornosť vždy, keď sa vo vás niečo cíti nepríjemne alebo sa vám zdá bolestivé, škaredé, nudné alebo otravné. Nesnažte sa nič opraviť alebo zmeniť. Len si to všimnite.

2. Odložte svoje súdy. Odolajte sklonu okamžite sa rozhodnúť, či je niečo správne alebo nesprávne, alebo či sa vám to páči alebo nepáči. Nepripisujte vinu a nerobte hanbu sebe ani nikomu inému.

3. Buďte zvedaví na svoje skúsenosti. Začnite sa zaujímať o seba a ostatných. Skúste sa napríklad opýtať: „Pýtam sa, prečo ma to tak trápi? alebo "Zaujímalo by ma, aké to je pre teba?"

4. Pozerajte sa hlboko so zámerom pochopiť. Pristupujte k svojim skúsenostiam flexibilným spôsobom myslenia a snažte sa zostať otvorení novým informáciám a alternatívnym vysvetleniam.

DVA POHYBY súcitného videnia

Prvý pohyb: Rozpoznanie rozdielu

Súcitné videnie má dva smery, z ktorých oba sú zakódované v univerzálnom duchovnom predpise, ktorý poznáme ako Zlaté pravidlo: správaj sa k druhým tak, ako by si chcel, aby sa oni správali k tebe na ich mieste. Prvým pohybom Súcitného videnia je rozpoznanie rozdielu medzi nami a inými ľuďmi. To znamená vidieť druhých ako skutočne iných – sú to odlišné osobnosti s vlastnými jedinečnými skúsenosťami, preferenciami a ambíciami.

Zameranie sa na naše rozdiely sa môže na prvý pohľad zdať kontraintuitívne, pretože súcit si zvyčajne predstavujeme tak, že nejakým spôsobom stiera rozdiel medzi nami a ostatnými. Ale ak neuznávam a nerešpektujem rozdiel medzi mnou a vami, vnútim vám svoje presvedčenie, hodnoty a ciele a nechám sa zabaliť do výsledku vašich rozhodnutí. Budem sa správať, ako keby môj príbeh bol aj vaším príbehom. Vždy, keď sa pristihnem, že sa snažím ovládať správanie iných ľudí alebo riadiť ich rozhodnutia, beriem to ako znamenie, že mám problém oddeliť sa od nich. Keď si všimnem, že sa to deje, považujem za užitočné zopakovať si túto jednoduchú zásadu: „To, čo je o tebe, je o tebe a to, čo je o iných ľuďoch, je o nich.“ Naučil som sa, že pokiaľ to budem mať na pamäti, život pre mňa a ľudí okolo mňa býva oveľa jednoduchší.

Rozpoznanie rozdielu medzi nami a ostatnými je obzvlášť kritická zručnosť, pokiaľ ide o rodičovstvo. Ako rodič neustále bojujem s tým, aby som svojim deťom nevnucoval svoje túžby a ciele. Je pre mňa také ľahké sa s nimi prehnane stotožniť a ich úspech alebo neúspech pripísať mne. Veľká časť konfliktov medzi deťmi a ich rodičmi sa deje preto, že rodičia neuznávajú rozdiel medzi nimi a ich deťmi. Je dôležité mať vždy na pamäti, že naše deti majú svoje vlastné túžby a životnú trajektóriu – a môžu sa veľmi líšiť od našich vlastných.

Druhý pohyb: Imaginatívny skok

Keď spoznávame a prijímame rozdiel medzi nami a ostatnými, prirodzene to vyvoláva zvedavosť na ich skúsenosti. To nás vedie k druhému pohybu Súcitného videnia: robíme imaginatívny skok cez hranicu, ktorá nás oddeľuje. Tento nápaditý skok je odvážnym aktom zvedavosti a kreativity. Namiesto toho, aby som svoje hodnoty a presvedčenie vnucoval niekomu inému, začínam uvažovať o jeho motiváciách, túžbach a emóciách. Postavil som sa na miesto toho druhého a položil som si otázku: „Keby som bol touto osobou v tejto situácii, čo by som si myslel, ako by som sa cítil a ako by som chcel, aby sa so mnou zaobchádzalo?“

Keď robím nápaditý skok do situácie niekoho iného, ​​všimol som si, že moja tendencia robiť úsudky sa takmer automaticky zastaví. Zvedavosť a údiv sú v podstate nehodnotiace prístupy k svetu. Zistil som, že jednoducho nedokážem v duchu posúdiť a zároveň byť skutočne zvedavý na iného človeka. Rozsudky vyskakujú ako mydlové bubliny v prítomnosti zvedavosti. Hneď ako sa začnem zaujímať o skúsenosti niekoho iného, ​​prestanem selektívne zbierať informácie na podporu mojich predpojatých predstáv. Namiesto toho, aby som si myslel, že som toho druhého pochopil, vnímam ho ako záhadu. Zapojenie objaviteľského myslenia nám pomáha vyhnúť sa úsudkom a zostať flexibilní, otvorení a zainteresovaní.

SÚCIT A ÚČEL

Cvičenie Súcitného videnia nám predovšetkým pripomína, že náš príbeh nie je príbeh. Existuje väčšia realita, ktorej väčší obraz vidíme len veľmi malú časť. Týmto spôsobom nás súcitné videnie spája so zámerom, so skúsenosťou spolupatričnosti k niečomu nekonečne väčšiemu, ako sme my sami. Keď praktizujeme Súcitné videnie, uvedomujeme si, že naše životy sú prepletené príbehom oveľa väčším ako ten náš. Odhaliť túto niť spojenia medzi nami je ako zapojiť sa do silného prúdu bohatej vitality a radosti.

Na druhej strane, súdy nás odpájajú od Účelu tým, že falošne naznačujú, že to, čo vidíme, je všetko, čo existuje. Vďaka tomu je pre nás ľahké obviňovať iných za to, čo vnímame ako ich nedostatky alebo zlé rozhodnutia. Súdy nám uberajú čas, energiu a pozornosť. Spôsobujú, že tieto neoceniteľné komodity mrháme vytváraním falošných príbehov. Ak by sme mohli vidieť celý obraz – alebo celú osobu –, správanie iných ľudí by nám pravdepodobne dávalo oveľa väčší zmysel ako teraz. Čím viac poznám príbeh niekoho iného, ​​tým ľahšie je pre mňa akceptovať túto osobu takú, aká je, aj keď jej konanie považujem za ťažké alebo problematické. Takže ak mám problém prejavovať súcit s niekým iným, beriem to ako znamenie, že jednoducho nepoznám celý príbeh. Nevidím celkový obraz.

Viac informácií o knihe a šiestich postupoch nájdete na www.sixpractices.com .