Voľba Utrpenia Pred bezpečnosťou

"Vieš chodiť, miláčik?" Tieto slová hovorím nášmu psovi Stelle, ktorý umiera. Je čas na raňajky a ak prejde z našej postele do kuchyne, možno to bude znamenie. Možno bude v poriadku. Tak sa jej znova pýtam: "Môžeš chodiť?" Ako sa pýtam, pamätám si jedenásť rokov spánku skrútený ako praclík, aby sa pes mohol dobre vyspať. Spomínam si na rána, ako vstávala za úsvitu a dupala nohami Pointera na matraci, aby ma vstala, aby ma vypláchla z chumáčov spánku ako divú prepelicu.

Teraz je deväť hodín ráno a ona vzdychá v nohách postele, oči sú v pozore a rýchlo dýcha. Keď moja matka umierala, túto otázku som sa nepýtal. Nepoložil som žiadnu otázku. Nechcel som poznať odpoveď, pretože odpoveď by všetko zmenila. Nehovorili sme o rakovine – o tom, ako požierala kosti a vnútorné orgány mojej mamy, ako plánovala ukradnúť moju obľúbenú osobu. Nehovorili sme o láske a strate, ani o jej túžbe vidieť ma nájsť život, ktorý rozkvitne. Nehovorili sme o tom, ako by pre ňu smrť zavraždila tú radosť alebo ako by ma smrť pripravila o potešenie vrátiť sa domov z vysokej školy na prestávku na Deň vďakyvzdania a vidieť jej tvár pri okne v kuchyni, dychtivo počuť každý detail môjho života. Smrť by to zabila.

Tak sme sa o tom nebavili. Bol som znehybnený. Spoločne v našom kedysi bezpečnom dome v Briarcliff to minulé ráno moja matka nemohla hovoriť. Niečo odo mňa chcela. Chcela moju pomoc. Mal som sedemnásť rokov a nevedel som, čo mám robiť. V miestnosti bolo niečo zlé. Bol som príliš vystrašený, aby som dal najavo svoj strach. Chcel som to napraviť. Nevedel som, čo mám robiť. Tak som ju držal za ruku, po lícach mi stekali slzy bez vzlykov, zmätený tvárou v tvár nevýslovnej smrti. Pozrela sa na mňa a povedala: "Ďakujem." O tridsaťšesť hodín neskôr zomrela. To boli posledné slová, ktoré mi kedy povedala.

Počas rokov života, služby, umierania blízkych, stratených domácich miláčikov a stratených lások sa nejako učím pýtať sa: „Môžeš chodiť? Učím sa klásť ďalšie ťažké otázky a byť pokojný a prítomný s odpoveďami. Učím sa ako trpieť. Svoje prvé opatrné kroky smerom k utrpeniu som urobil v Shadowlands , produkcii na Broadwayi, kde ma náhodne a vďaka konexiám obsadili na osem týždňov ako náhradníka. Hra je o prechode CS Lewisa od intelektu k skúsenosti. Keď bol Lewis ešte dieťa, zomrela mu matka. Nikdy neplakal, nikdy si nedovolil pocítiť stratu. Koncom života, keď bol Lewis drsným bakalárom, stretol svoju pravú lásku Joy Greshamovú. Krátko po tom, ako sa stretli a vzali, dostala rakovinu a zomrela. Keď Joy zomrela, dovolil, aby ho zastihla skaza. Povedal: "Chlapec si vybral bezpečnosť, muž si vybral utrpenie."

Osem predstavení týždenne, sedím v zákulisí a počúvam monitory, počujem tie slová: Chlapec si vybral bezpečnosť, muž si vybral utrpenie. A teraz sa každý deň rozhodujem medzi bezpečnosťou a utrpením. Budem mať odvahu čeliť tomu, čo sa stane, a udržať si srdce v pokoji? Pretože neviem, či môžem chodiť. Neviem, či vydržím. Sú dni, kedy sa potácam okolo tejto etapy zvanej zem, konfrontovanej s bolesťami ľudského bytia – stratou, smrťou, nedôstojnosťou neustálych zmien. Ale niekedy utrpenie nie je utrpenie. Tie posledné dni so Stellou by som s radosťou trpel znova. Bolo mi cťou držať ju, keď sa pustila. Bola to radosť dať jej potreby na prvé miesto. Bola to radosť pýtať sa: "Vieš chodiť?" a byť zamilovaný do čohokoľvek, čo bola pravda. Bola to radosť opatrovať ju, chápať, že láska je láska a nezáleží na tom, či je to len pes, a že smrť takú lásku nikdy nemôže zabiť. Utrpenie nie je utrpenie. Utrpenie je nová radosť.