Toto miesto, Kam patríš

Je ťažké mať nádej. Je to ťažšie, ako starneš.
pretože nádej nesmie závisieť od dobrého pocitu
a je tu sen o samote o absolútnej polnoci.
Tiež si prestal veriť v súčasnú realitu
budúcnosti, ktorá nás určite prekvapí,
a nádej je ťažšia, keď sa nedá predpovedať
o nič viac než prianím si. Ale prestaň váhať.
Mladí žiadajú starých, aby dúfali. Čo im povieš?
Povedz im aspoň to, čo hovoríš sebe.

Pretože sme si neprispôsobili životy
naše miesta, lesy sú zničené, polia erodované,
potoky znečistené, hory prevrátené. Nádej
potom patriť na svoje miesto podľa vlastného poznania
o tom, čo žiadne iné miesto nie je, a tým,
Staráš sa o to tak, ako sa staráš o žiadne iné miesto, toto
miesto, kam patríš, hoci nie je tvoje,
lebo to bolo od začiatku a bude až do konca.

Patri na svoje miesto vďaka znalosti ostatných, ktorí sú
tvoji susedia v ňom: starý muž, chorý a chudobný,
ktorý prichádza ako volavka loviť ryby v potoku,
a ryby v potoku a volavka, ktorá je človeku podobná
loví ryby v potoku a vtáky, ktoré spievajú
v stromoch v tichu rybára
a volavka a stromy, ktoré chránia zem
stoja na nich, pretože aj my si ich musíme udržať, alebo zomrieme.

Tieto vedomosti ti nemôžu byť odobraté mocou
alebo bohatstvom. Zapchá ti uši pred mocnými
keď sa ťa pýtajú na tvoju vieru a bohatým
keď si pýtajú vašu zem a vašu prácu.
Odpovedajte s vedomím ostatných, ktorí sú tu
a ako tu s nimi byť. Vďaka týmto vedomostiam
daj zmysel, ktorý potrebuješ. Stoj pri tom
v dôstojnosti zdravého rozumu, nech už z toho nasleduje čokoľvek.

Hovorte so svojimi blížnymi ako o svojom mieste
naučilo ťa hovoriť, tak ako hovorilo k tebe.
Hovorte jeho dialektom tak, ako hovorili vaši starí krajania
skôr, ako počuli rádio. Hovorte
verejne to, čo sa nedá verejne vyučovať alebo učiť.

Počúvaj v súkromí, potichu hlasy, ktoré sa dvíhajú
zo stránok kníh a z vlastného srdca.
Buď ticho a počúvaj hlasy, ktoré patria
k brehom potokov, stromom a otvoreným poliam.
K tomuto miestu patria piesne a porekadlá,
čím hovorí samo za seba a za nikoho iného.

Našiel si teda svoju nádej na zemi pod nohami.
Tvoja nádej na nebo, nech odpočíva na zemi
pod nohami. Nech je osvetlené svetlom, ktoré padá
voľne na ňom po temnote nocí
a temnotu našej nevedomosti a šialenstva.
Nech je to osvetlené aj svetlom, ktoré je v tebe,
ktoré je svetlom predstavivosti. Vďaka nemu vidíte
podobnosť ľudí na iných miestach s vami samým
na vašom mieste. Vždy to osvetľuje potrebu starostlivosti
voči iným ľuďom, iným tvorom, na iných miestach
ako by ste ich požiadali o starostlivosť o vaše miesto a o vás.

Konečne nie je lepšie miesto ako svet. Svet
nie je o nič lepší ako jeho miesta. Jeho miesta konečne
nie sú o nič lepší ako ich ľudia, zatiaľ čo ich ľudia
v nich pokračujú. Keď ľudia robia
zatemní sa svetlo v nich, svet sa zatemní.

z knihy Tento deň: Nové a zozbierané sabatné básne (Counterpoint, 2013).  

***

Nasleduje video z roku 2009, v ktorom Bill McKibben predstavuje Wendella Berryho na George Washington University. Na videu Berry číta báseň, ktorá bola zverejnená vyššie.