Radikálny Akt nechať Veci bolieť

„Smútok je sila energie, ktorú nemožno ovládať ani predvídať,“ uvažovala Elizabeth Gilbertová po strate lásky svojho života. "Smútok neposlúcha tvoje plány ani tvoje želania. Smútok si s tebou urobí, čo chce, kedykoľvek bude chcieť. V tomto ohľade má Smútok veľa spoločného s Láskou."

Rovnako ako láska, aj smútok sa šíri do celého vnútorného vesmíru, ktorý zafarbí celý vonkajší svet. Rovnako ako láska – ten úchvatný surový materiál pre väčšinu piesní, básní a obrazov, ktoré vytvoril náš druh – smútok žije sám cez smútok a nemôže nehovoriť svoju pravdu. Na rozdiel od lásky sa naša kultúra stretáva s hlasom smútku so zliatinou nepokoja a popierania. Chceme, aby smútok odišiel, aby sme zarmútené srdce okamžite pozdvihli zo smútku. Často za osobné zlyhanie považujeme našu neschopnosť zachrániť smútok druhého alebo za jeho zlyhanie zamieňame neschopnosť vymaniť sa z neho na časovej osi našich želaní.

Keď psychoterapeutka Megan Devine – tvorkyňa vynikajúceho zdroja Refuge in Grief a autorka jeho prenosného náprotivku,It's OK That You’re Not OK: Meeting Grief and Loss in a Culture that Don't Understand ( verejná knižnica ) – sledovala, ako sa jej mladý, zdravý partner topí, náhla a nezmyselná strata pozastavila jej svet. Keď pomaly znovu nadobudol hybnú silu života, rozhodla sa presmerovať svoje profesionálne skúsenosti so štúdiom emocionálnej inteligencie a odolnosti smerom k lepšiemu pochopeniu mätúceho, všetko pohlcujúceho procesu smútku – procesu, v ktorom, ako napísal Abraham Lincoln vo svojom nesmierne bystrom liste útechy zosnulému priateľovi, sa agónia straty pomaly premení na „máš smutnejší, sladší pocit predtým“ v tvojom srdci. transmutácia, v ktorej zručná láskavá podpora môže znamenať rozdiel – podpora veľmi odlišná od toho, čo si inštinktívne predstavujeme, pomáha.

Pri skúmaní toho, ako ľudia prechádzajú intenzívnym smútkom – stratou svojich blízkych v dôsledku násilného zločinu, samovraždy, katastrofy, úmrtia detí a iných náhlych katastrofických tráum – Devine dospel k zadržiavaciemu poznaniu. Znovu a znovu si všimla, že naše najintuitívnejšie impulzy týkajúce sa pomoci tým, ktorých utrpenie túžime zmierniť – tým, že ich rozveselíme, preorientujeme ich na majáky v ich životoch uprostred tmy – majú tendenciu len prehlbovať ich bezmocnú úzkosť a rozširovať priepasť medzi nami a nimi. A tak sa začala pýtať, čo zachraňuje nesmierny smútok, s ktorým sa vo svete stretávame a ktorý zažívame vo vlastných životoch.

Toto sa naučila: