Miesto, Kde píšem

V minulosti som si brala k srdcu radu Virginie Woolfovej o tom, že mám vlastnú izbu. Nech som kdekoľvek bývala, venovala som čas a energiu zariaďovaniu kancelárie, vlastného priestoru – s tým správnym stolom, papiermi úhľadne uloženými v kartotékach, oceneniami a diplomami vystavenými na stenách – a snažila som sa vytvoriť izbu vhodnú pre spisovateľa, pričom som sa zakaždým snažila vytvoriť si trvalé miesto pre seba. Potom sa však narodili deti a príliš veľakrát som sa sťahovala a moje miesto na písanie sa stalo práve tu a práve teraz. Môžem tráviť čas vytváraním miesta na písanie alebo môžem tráviť čas písaním, pretože na oboje nie je čas. A keďže sa všetky miesta ukážu ako dočasné, rozhodujem sa písať.

Woolfovej „izba“ teraz chápem skôr ako časový priestor než fyzický. Čas potrebujem viac ako vstavanú knižnicu. Trvalo mi príliš dlho, kým som si to uvedomil. Mal som to vedieť od začiatku. Veď svoju prvú publikovanú poviedku som napísal ručne do zošita v dome v Riverside v Kalifornii, ktorý som si najal upratovať. Raz som písal celé dni v byte bez akéhokoľvek nábytku okrem sedacieho vaku. Ocenený príbeh som zložil v kombinovanej obývačke/jedálni/kuchyni v dočasne zariadenom byte v Sidney v Nebraske, pričom som sa pretekal s časom, zatiaľ čo môj dvojročný syn si zdriemol vo vedľajšej izbe a môj nenarodený syn vo mne kopal. Pracoval som v pivniciach, písal som jednou rukou a dojčil som. Čmáral som si nápady do zošitov počas futbalových zápasov a skúšok baletu. Dokonca som tajne písal v kancelárii cintorína, keď som mal organizovať mŕtvych ľudí v excelovskom hárku.

Posledné tri roky som väčšinu svojho písania strávila za storočným dubovým stolom v rohu hlavnej spálne v našom dome v West Hartforde v štáte Connecticut – v priestore, ktorý zdieľa môj notebook s počítačom môjho manžela, spolu s neustále sa meniacou zbierkou zatúlaných Lego kociek, násobilkových kartičiek, drevených autíčok, ktorým treba prilepiť kolesá, nití na prišívanie chýbajúcich gombíkov, mojich hodnotení z vyučovania, nezaplatených účtov, pasteliek, dielikov puzzle a kusu skamenelého dreva.

Toto bolo dočasné usporiadanie. Keď si sadnem, aby som to napísala, musím odsunúť dva hladké kamene s označením „ocko“ permanentným fixom, šperky zo spiniek a uzatvárateľné vrecko s označením „moja tekvica“ obsahujúce deväť starostlivo zozbieraných semienok. Niekedy sú so mnou v izbe deti, hrajú sa alebo čítajú na posteli – pretože táto izba je v lete jednou z mála klimatizovaných miestností a v zime najteplejšou miestnosťou. V tejto miestnosti sa deje všetko. A napriek tomu je to všetko dočasné.

Hlavná stredná zásuvka obsahuje mikrokozmos môjho stola, môjho domu, mojej spisovateľskej mysle. To znamená, že neobsahuje takmer nič, čo by sa dalo okamžite prakticky využiť. Niekedy si myslím, že by som najradšej otvorila zásuvku a našla v nej úhľadnú zbierku pier a ceruziek, samolepiacich papierikov rôznych veľkostí a farieb, rôzne druhy pások – čokoľvek, po čom by si moje srdce milujúce kancelárske potreby mohlo priať – ale nie som si istá, či je to naozaj pravda. Namiesto toho zásuvka obsahuje zmes talizmanov z minulých životov: Puškinovu zápalkovú krabičku z dvestoročnice jeho narodenia v roku 1999, kúsky rozvodov z domu, ktorý sme prerobili v Lincolne v Nebraske, korálky zo zlomeného náhrdelníka, ktorý si kedysi chcela opraviť moja dcéra, lístky na predškolské podujatie „Halloween Happening“ v knižnici z 31. októbra 2011, ktoré sa nikdy nekonalo kvôli búrke Alfred, ktorá na týždeň zhasla svetlá, kľúče od požiarnych trezorov, ktoré už pravdepodobne nevlastním, lupu, ktorá bola súčasťou môjho kompaktného Oxfordského anglického slovníka z roku 1992, nožnice na strihanie nechtov pre dojčatá, ktoré som dostal s novorodencom v roku 2005, neotvorené balenie prázdnych mikrokaziet a dvoch kotúčov nepoužitého 35 mm filmu kúpeného v inom storočí, zlomený krokomer, náhradné články k striebornému remienku na hodinky, plastové modré šperky, ktoré boli darom od môjho syna, a ak sa ponoríte hlbšie, možno aj niečo praktickejšie, ako napríklad krabičku spiniek a niekoľko pier.

Niekedy neviem nájsť lepiacu pásku, ktorá by mi zachránila život, ale všetky tieto ostatné predmety mám vždy na dosah ruky a práve uprostred týchto kontrastov, tohto neporiadku a neistoty píšem. Nielenže byť úhľadný a organizovaný si vyžaduje čas, ale upratané prostredie ma núti mať upratané myšlienky. A nikdy tak neprichádzajú. Neporiadok oslobodzuje; nech všetko príde akokoľvek. Nech sa ponorím do mora chaosu a vyberiem predmety, ktoré sa lesknú vo svetle prítomnosti. Nech si ponechám to, čo je dôležité, a zvyšok odložím na iný deň.

Takže mi asi nejako pomáha vedieť, že kedykoľvek môžem otvoriť zásuvku a pohladkať kus žuly z pohoria Box Springs, vzdialeného 4 500 kilometrov. Ale tento stôl nie je jediné miesto, kde píšem, pretože som sa naučil písať kdekoľvek, všade. Vždy so sebou nosím zošity a perá. Beriem si so sebou aj svoju izbu. Siaham do zásuvky svojej mysle. Všetko je dočasné.