Posledné slová Mojej Matky Pre mňa

Napísal som to pár dní po tom, čo mi dnes 2. októbra 1989 zomrela mama. Nosil som to so sebou odvtedy, čo som nevedel, či to, čo som napísal, bolo myslené len pre mňa.

Keď ma opäť zaplavia spomienky na tú noc, cítim, že ťažoba, ktorú som tak dlho niesol, ma oslabila. Tiež neviem, kedy sa k nej (a môjmu otcovi) pripojím a tento skutočný príbeh sa mi zaryje. Predpokladám, že keď sa s vami o to podelím, môžem vám povedať, aká to bola skvelá žena a ako jediné, čo mala v srdci a na mysli, bola tá druhá osoba.

Možno si posledné slová mojej mamy zaslúžia širšie publikum...najmä synov, pretože nemáme potuchy, čo sa deje v srdci matky, aj keď si myslíme, že rozumieme jej citom k nám; vlastne nikdy nemôžeme.

–Sohaib Alvi, syn neskoro.

Čo to povedala?

Slnko zapadalo, keď som vošiel do kabíny JIS, kde ležala na chrbte a pozerala na moju staršiu sestru a brata, ktorí s ňou boli popoludní. Hneď ako som vošiel, otočila hlavu a keď som sa sklonil, aby som ju pobozkal, pozrela sa mi do očí a niečo povedala. Bol to jeden z tých momentov, keď ste zachytili slová, ale nemôžete ich okamžite dešifrovať. Ako tá nanosekunda, keď vás guľka zasiahla, ale bolesť ešte nezačala.

Posledných pár dní už nemohla počuteľne hovoriť a len sa snažila, pričom jej slová stláčala dýchavičnosť. Každých pár sekúnd hltala vzduch a predsa by sa s nami chcela rozprávať. Jej ústa sa otvorili a vyšiel z nich pološepot alebo vôbec žiadny. Už nikdy nebudem počuť jej hlas tých pár dní, ktoré jej zostali s nami.

Utišil som ju, aby som jej ušetril námahu hovoriť. Stáva sa to, keď sa príliš ponáhľate, aby ste utíšili niekoho, kto trpí bolesťou. Vedel som však, že tie slová sa mi podprahovo zaparkovali v mysli. Ako hudba, ktorú ste počuli len tak mimochodom bez toho, aby ste si ju všimli, a predsa viete, že by ste si ju mohli pohmkávať, ak by ste sa stále ponorili do okamihu, než by navždy zanikol.

Vedel som, že umiera a veľmi blízko k tomu, aby nás opustila. Po dlhom a tvrdom boji počas deviatich rokov s rakovinovým peptickým vredom a radom ďalších komplikácií sa moja matka stala príliš krehkou na to, aby pokračovala v boji. Krehká a slabá, napriek tomu si zachovala úsmev a jej húževnatosť, s ktorou nás vychovala proti toľkým prekážkam, sa stále prejavovala.

Ale vedel som, že sa bála; nechcela zomrieť a nielen preto, že nás všetkých tak veľmi milovala. Bola to niekto, kto si užíval život a rozprával sa s ľuďmi. Bojovala s rakovinovým nádorom dosť na to, aby nás všetkých videla ženatých a počas choroby objímala a objímala všetky svoje vnúčatá, okrem mojich dvoch ďalších synov, ktorí sa narodia neskôr.

Čo to povedala? Chcela, aby bolesť prestala?

Keďže som bol najmladší, trávil som s ňou najmenej času a môj brat a sestra mali to šťastie, že s ňou vyrastali, keď bola silnejšia. Bojovala s blues po nezávislosti, keď sa usadila v malom dvojizbovom byte a dvore v Saddere v meniacom sa meste Karáčí, spolu s mojím strýkom a jeho rodinou a mladými príbuznými na ceste, keď našli nohy predtým, ako sa vydali do sveta.

Ako dcéra vyššieho byrokrata v Britskom Raji absolvovala školskú dochádzku v Lucknow, Dillí a Simle (letné hlavné mesto, kam sa jej otec presťahoval s vládou). Od detstva mala rada umenie, milovala klasický tanec a hrala na sitar.

Ale keďže sa môj otec snažil nájsť si prácu bez toho, aby ohrozil svoju integritu, pretože bol novinárom pred rozdelením, dobre vzdelaný a silný v hodnotách, moja matka zabezpečila, že je tu pre svoje dve deti v každom smere a učí ich a školí v najlepších misionárskych školách.

Prišiel som do jej sveta neskoro a ani raz som ju nepočul sťažovať sa napriek takmer kniežacej výchove. Zamilovala sa do môjho otca, ktorý mal úžasnú osobnosť a milovala ho až do konca, stála pri ňom po celú dobu, aj keď sa jeho svet okolo neho rúcal.

Moja najstaršia spomienka na ňu bola vždy usmievavá a veselá žena, ktorá našla vo všetkom a v každom niečo dobré. Môj otec nám dovtedy zabezpečil samostatný byt na polceste medzi ulicou Tariq Road a slávnym Cheel Wali Kothi . Začal pracovať v Morning News a Rádiu Pakistan, ale to, čo vedel, nebolo to, čo vtedy ľudia pri moci a médiá chceli počuť. V snahe predniesť pravdu by veľká časť jeho práce bola odložená a moja matka by prežila jeho zranenie.

Spomienky mi prebleskli, keď som ju pozoroval, ako sa snaží chytiť dych, čo často prichádzalo s prestávkou a s námahou sa zdvihol. Hovorila tak očami, ako aj perami, ale lapajúc po dychu mala ústa len zriedkavo zatvorené, aby mohol šepkať. V tej chvíli jej oči ožili a takmer vyšli von, aby sa ma spýtali, čo chce.

Čo to povedala? Pohár vody? Ďalšia injekcia proti bolesti?

Nepamätám si, že by odo mňa niečo žiadala, okrem toho, aby niečo priniesla z trhu dole. Všetko nakupovala sama a svoje deti nechala, aby sa ráno a poobede vzdelávali. V nedeľu ráno sa v dome ozýval refrén, keď som sa zobudil neskoro. Medzi rodinou bola taká obľúbená, že sa vždy našiel niekto, kto sa s ňou prišiel zasmiať a dať si čaj, keď na tú stranu chodili nakupovať.

Pomáhala mojim sesterniciam, akokoľvek by mohla, najmä pri vyučovaní, a jeden z nich vždy hovoril, že za to, že skončil strednú školu, vďačí práve jej. Bola dôverníčkou všetkých manželiek v malej budove, ktorú všetci volali Baji . Počúvala ich intímne obavy a smútok a so smiechom jej rozprávala o všetkom vtipnom, čo sa stalo v ich domácnosti a osobnom živote. Zdalo sa, že svoje šťastie čerpali len z jej spoločnosti, pretože ona ani raz nekomentovala ich osobný život, ani ho neposlala ďalej. Možno preto jej tak dôverovali. Nikdy by neprezradila nikoho tajomstvo.

Čo to povedala? Chcela mi povedať niečo, čo pre ňu bolo potrebné urobiť?

Keď som bol s ňou sám, už sa zotmelo. Sledoval som jemné mesačné svetlo prenikajúce cez tmavé presklené okno a ticho spočívajúce na jej zatvorených viečkach. Spomínal som si na jej lásku ku mne vo všetkých smeroch. Ako batoľa som sa vracal zo školy, čítal so mnou stroies, lámal si spánok, aby mi uvarila teplé jedlo v nepárnych hodinách popoludní a keď som mal horúčku, aby som väčšinu noci nespal.

Oprel som sa o stoličku a pomyslel som si, ako málo som jej to oplatil, okrem toho, že som s ňou mohol byť fyzicky, aby som ju niekam odviezol, alebo som s ňou jedol jedlo, keď som sa neučil alebo sa túlal s priateľmi. Sledoval som jej tvár nepokojne položenú na vankúši, najmenšie škubnutie v obočiach naznačovalo, že sa vnútri necíti dobre.

Potom som prežil okamih, ktorý so mnou zostane až do večnosti. V tom tichu noci jej slová zrazu vyšli jasne, akoby sa najtemnejšia hodina noci bleskovo premenila na poludňajšie slnko. Len som tam sedel a pozoroval jej tvár. Moja hruď sa naplnila a potom znecitlivela. Bol som príliš ohromený na to, aby som vyronil slzu, nieto ešte plakal.

Dodnes ju vidím, ako sa snaží povedať, čo urobila. Do dnešného dňa slová, ktoré chcela povedať, ale nevyšla, žijú so mnou naveky. Dodnes môžem čítať z jej úst a očí. Dodnes vidím v jej vyčerpaných očiach starosti.

Teraz vidím, že po dlhých dňoch práce bez spánku v posledných dňoch som musel vyzerať strapatý, unavený a unavený. Nič odo mňa nechcela.

To, čo žiadala, bolo, je a zostane jadrom lásky každej matky k svojmu dieťaťu, bez ohľadu na to, ako dospelí sme...

Vo vnútri plačem za to, čo sa večer pýtala. Slzy nikdy nevytekajú, pretože sú príliš omráčené. Možno je lepšie nechať niektoré pocity zmrazené v čase, aby si zachovali svoj tvar až do večnosti.

Vidíte, vo všetkej jej neznesiteľnej bolesti, až po niekoľko posledných nádychov a síl ma videla vchádzať a so všetkou starosťou, ktorú prejavovala zakaždým, keď som vošiel unavený do domu, sa znova opýtala:

"Synu, mal si niečo na jedenie?"